Do Chorvátska cez Bosnu 2019

Štvrtok 27.6.2019

Vyrazili sme v skorých ranných hodinách, frčíme cez Maďarsko do Chorvátska. V Chorvátsku po ceste č. 26 sa dostávame do mestečka Podgaric. Našim prvým cieľom bol pamätník k II. sv. vojny "Spomenik revolucije naroda Moslavine = Monument to the Revolution of the People of Moslavina".

Navrhol ho Dušan Džamonja, postavený bol v roku 1967 a venovaný obyvateľom Moslaviny, ktorí museli čeliť nepriazni osudu počas druhej svetovej vojny. Je to obrovský betónový pamätník v "strede ničoho", nevieme presne identifikovať čo znamená... Sme tu sami, okolie pamätníka je upravené, pokosené a čisto, z čoho sme milo prekvapení. Keby Dukla aspoň z polovice takto pôsobila...

Kúsok od tohto pamätníka odbáčame doľava na nenápadnú úzku cestu, ktorá vedie k zrúcanine hradu "Garič grad". Sme tam zase úplne sami, tesne pred bránou parkujeme auto. Trošičku sa tam pomotáme, ale len po vyšľapaných chodníkoch :-) V niektorých častiach Chorvátska, hlavne vo vnútrozemí, sú tabule s označením "pozor míny" - spomienka na vojnu v Juhoslávii r. 1991-1995. Na hrade je čisto, tráva pokosená, a je vidieť, že sa snažia zrúcaninu trošku rekonštruovať a zakonzervovať.

Po ceste č. 47 sa zastavujeme na treťom mieste v Chorvátsku, a to v mestečku Jasenovač ležiace na sútoku riek Sáva a Una, na hraniciach s Bosnou i Hercegovinou (BiH). Je tu pamätník "Memorial Zóne Donja Gradina = Holocaust Memorial".

Oficiálna stránka tohoto pamätného miesta a múzea, ktoré vzniklo na mieste bývalého koncentračného tábora, uvádza, že tábor vznikol práve tu, lebo mal výhodnú polohu pri železničnej trati, takže nebol problém s dopravou väzňov. V okolí rieky Sáva sú navyše rozsiahle močiare, ktoré bránili nepovolanému prístupu k táboru a znižovali aj šance na útek. Podľa viacerých zdrojov sa jednalo o najbrutálnejší vyhladzovací tábor v Európe. Na mieste tábora je dnes obrovský betónový pamätník s názvom "Kvet" v tvare lotosového kvetu od srbského architekta a filozofa Bogdana Bogdanovića. K samotnému pamätníku vedie chodníček urobený z pražcov koľajiska, ktoré viedlo do tábora. Pamätník bol odhalený 4.júla 1966. Jeho okolie a múzeum na nás spravilo veľký dojem. Návšteva určite stála za to a odporúčam ...

Stredom rieky Sáva je hranica medzi BiH a HR. Hranice do BiH prechádzame bez zdržania. Ešte z HR na strane BiH je vidieť obrovský kmeň stromu pod strechou. Zaujalo nás to, tak sme si to tam popozerali. Pochopili sme to tak, že je to kmeň veľmi starého stromu z tohto územia, do ktorého udrel blesk. Ak niekto vie presne ako to je, budem rada, ak mi dá vedieť  :-)

Hneď na druhej strane cesty je rozsiahla udržiavaná lúka, na ktorej sa tiež rozprestieral tento koncentračný tábor počas II. sv. vojny "Memorial Zone Donje Gradina". Zaujímavé na tomto je, že tábor nebol v správe jednotiek nacistického Nemecka a podliehal priamo správe chorvátskeho fašistického hnutia Ustašovcov. Správcom tábora bol po celú dobu jeho existencie Vjekoslav Luburić a jeho pobočníkom Dinko Šakić. Tábor tvorilo päť samostatných táborov, vrátane detského koncentračného tábora Sisak. Tábor oslobodili v apríli 1945 partizánske jednotky Josipa Broze Tita.

Cestou ešte stojíme v Národnom parku Kozara, kde sa na kopci Mrakovica nachádza brutalistický pamätník obetiam bojov o Kozaru na jar 1942. Oblasť Kozary sa neslávne preslávila za II. sv. vojny, miestne národnostné menšiny boli potlačované Chorvátskom i Nemeckom. Veľa ľudí bolo z tohto okolia deportovaných do koncentračných táborov, napríklad do Jasenovace.

Z parkoviska vedú k nemu široké a dlhé schody z betónových stupňov medzi stromami. Už ten nástup je monumentálny, a keď sa nám otvoril výhľad na lúku, kde sa nachádza tento pamätník, tak nám ako sa to hovorí: "dych vyrazilo". Je to obrovský betónový pamätník vysoký 33 m a široký 8 m. Okolo pamätníka sa rozprestiera udržiavaný, (skoro anglický) trávnik. Pamätník navrhol architekt Dušan Džamonja a dokončený bol v r. 1972.

Presúvame sa do mesta Bihač, v ktorom máme rezervované ubytovanie. Máme rezervovaný byt skoro v centre. Keď otvárame dvere na apartmáne vraciame sa do 70-tich rokov minulého storočia :-) Ale je tu čisto a celkom príjemne, klíma ide na plné obrátky, a wifina pre radosť našich detí funguje perfektne :-)

Piatok 28.6.2019

Ráno vyrážame do Národného parku Una, a to do centra tohto parku Štrbački buk po ceste č. M5, po pár km sa mení na č. E761. Do Štrbački buk sú dva vstupy, odporúčam ten druhý vstup a to v mestečku Orašac cesta č. R408. My sme vošli tým prvým, platí sa tu vstupné. Milý chlapík v pokladni nás upozorňoval asi trikrát, že cesta je zlá, rozbitá a neupravovaná, aj sa za to ospravedlňoval, ale on za to nemôže. To nás neodradilo. Naša voľba, že sme tade chceli ísť :-) Na tejto ceste sme otestovali nápravy, pneumatiky, tlmiče a všetko možné na aute, fakt tá cesta bola "divočina", ale nám sa to páčilo. Táto cesta má cca 14 km, a prejsť nám to trvalo takmer hodinu. Je to štrková, kamenistá lesná cesta, striedajú sa tu celkom strmé stúpania aj klesania a serpentíny. Popri ceste sú značky "pozor vlci", čo ešte ako-tak, no po pár km značka "pozor medvede", tak to nás už akože sranda prešla :-) ešteže sme v aute boli...

Štrbački buk- sú to vodopády na rieke Una, najväčší má výšku 24,5 m. Píše sa, že Štrbački buk je najkrajší v BiH, že je to perla BiH. Na parkovisku (pokosená zelená lúka) je pár stánkov so suvenírmi, a jedna krčmička. Odtiaľto vedie upravený drevený chodník, ktorý sa neskôr pri rieke mení na lávky odkiaľ sa dá kochať na krásne úkazy prírody. Stojí to za to. Na rieke Una sa robí rafting (niekedy nabudúce). Videli, sme ako rafteri spúšťajú rafty tým najväčším vodopádom dole, a oni skákali za nimi :-), ale iba inštruktori ... celkom slušný adrenalín.

Naspäť na hlavnú sa púšťame tou druhou cestou, ktorá má cca 8 km. Táto cesta vedie pozdĺž rieky Una, voda má neskutočnú smaragdovo zelenú farbu. Cesta je úzka, štrková ale veľmi slušne upravená, v pohode zjazdná. Niekde na čistinke stojíme, že sa okúpeme v rieke. No voda bola veľmi, ale veľmi studená (ľadová). Takže kúpali sa iba naši chlapi :-)

Vychádzame v mestečku Orašac. Hneď nad ním, na kopci je zrúcanina hradu, vedie k nemu úzka asfaltová cestička, ktorá končí pri malej mešite. Tam nechávame auto a cez dvor mešity, aj si otvoríme aj za sebou zatvoríme bráničku, prechádzame k zrúcanine hradu. Je tu krásny výhľad na široké okolie...

Po hlavnej ceste č. R408 sa kúsok vraciame smer Bihač, tam niekde si dáme neskorší obed. Po obede cestou vidíme odbočku k jaskyni "Bezodna jama", tak tam odbočujeme. Cesta je ako inak kamenistá, štrková ale celkom zjazdná. Ani nevieme ako dlho sme išli cez les, určite pár km, keď sa zrazu pred nami otvorila čistinka, v strede stál murovaný altánok, ktorý stojí nad touto jaskyňou. Trošku sa tam pomotáme, a ideme späť.

Ďalšia naša zastávka je v mestečku Martin Brod. Tu sú ďalšie vodopádiky, resp. kaskády na rieke Una (Národný park Una) = malé Plitvické jazerá. Platíme tu prijateľné vstupné. Úzkym vyšľapaným chodníčkom sa dostaneme k dreveným lávkam, ktoré vedú nad vodou. Kocháme sa výhľadmi na prírodné úkazy, priezračne čistá voda sa tu valí v kaskádach, rôznych výškach a šírkach. Je to krásne...

V Mestečku Martin Brod je značený turistický chodník k dvom do skál vytesaných tunelov. Podľa značenia to nie je ďaleko, tak odparkujeme auto pri správcovi národného parku - so súhlasom :-) a pešo sa vydávame na "dlhú" túru. Chodník vedie údolím a lemuje malú rieku, na jar je to určite veľká rieka :-) Je to príjemná vychádzka krásnym prostredím... Prvý tunel v pohode prejdeme, druhý je asi v polovici zasypaný, tak sa točíme a ideme späť k autu...

Cestou stojíme v dedinke Kulen Vakuf, kde sa trošku pomotáme a v miestnych potravinách si kúpime "najväčšie" sladučké hruštičky na svete :-) a melón ...

Večer prichádzame na "náš" byt do Bihača. Uvaríme si jednoduchú večeru - špagety... a ideme ešte na prechádzku do mestečka... Centrum ako pešia zóna je pekne upravená, kaviarničky a obchodíky, ľudia na prechádzke tvoria príjemnú atmosféru. Cez park sa dostávame k rieke Una, ktorá preteká cez mestečko. Okolie rieky je pekne upravené, lavičky, trávička - rekreačné miesto stvorené na prechádzky ... je tu veľa ľudí len tak sa ponevierajúcich, prechádzajúcich sa alebo sediacich na lavičkách či na zemi...

Sobota 29.6.2019

Ráno voláme domácemu, že odchádzame. Veľmi sa s tým netrápi, kľúčiky od bytu máme hodiť do celkom chatrnej schránky... asi mu to takto funguje :-)

Mesto Bihač je kúsok od Chorvátskych hraníc, kde sme za malú chvíľu. Cez hranice prechádzame celkom rýchlo a bez problémov. Hneď za hranicami je mestečko Željava, cez ktoré len prechádzame a smerujeme na "zabudnuté Juhoslávske socialistické vojenské letisko". Bolo to podzemné letisko juhoslávskeho letectva, a bolo plne využívané v rokoch 1968-1992.

Prvé zastavenie je pri vraku lietadla Dakota 1. Je zarastené vysokou burinou, cez ktorú vedie vyšľapaný chodníček. Celý vrak dopodrobna preskúmame... Očividne je celkom navštevovaný, lebo okolo vstupu do lietadla je množstvo cestovateľských nálepiek...

Cestou na letisko stretáme auto polície, máme obavy, že nás otočia a zakážu nám vstup... A nič... ani nás nezastavili, len sa nám vyhli... Okolo príjazdovej cesty na letisko a aj na letisku sú tabule "pozor míny", ktoré už poznáme z iných častí Chorvátska.

Toto letisko sa stalo jedným z najdrahším vtedajšej Európe. Celkové náklady sa vyšplhali na 6 miliónov vtedajších dolárov. Geomorfologický prieskum lokality potvrdil vhodné zloženie hornín pre razenie tunelov; oblasť západnej Bosny sa nachádzala dostatočne vo vnútrozemí a lietadla mohli štartovať kryté horou Plješevica pred radarmi.

Súčasťou areálu bol i systém včasného varovania pred nepriateľským útokom, ktorý bol umiestnený vo vnútri hory Plješevica. Bolo vybudovaných celkom 3,5 km dlhých tunelov do vnútra hory a bolo tu možné ukryť až 58 lietadiel. Celková kapacita areálu bola 100 lietadiel. Systém bolo možné hermeticky uzavrieť a prevádzkovať autonómne počas tridsiatich dní. Do areálu viedli celkom štyri vstupy. Okolo samotného letiska sa nachádzal značný počet raketových odpaľovacích zariadení a radarových staníc. Letisko bolo intenzívne využívané aj počas vojny v r. 1991, a to juhoslávskou ľudovou armádou (JLA). Potom, čo bola JLA nútená sa stiahnuť, umiestnili juhoslávskí vojaci na predom vytipované miesta na pristávacích plochách výbušniny, čím jeho prevádzku znemožnili. V máji 1992 dokončilo devastáciu letiska vojsko Republiky Srbská krajina. Po rozpade Juhoslávie prechádza krížom cez areál letiska hranica medzi Chorvátskom a Bosnou i Hercegovinou. Počas vojny v Chorvátsku v rokoch 1991-1995 bolo okolie letiska husto zamínované. Neodporúča sa voľný pohyb po vegetácii v okolí letiska, areál nie je celkom vyčistený od mín. A sem sme prišli ! :-)

Stojíme pri jednom vstupe pre lietadlá, je to veľkolepé, ale skoro až strašidelné ... Odvážne sa tu bez problémov motáme, až kým k nám neprídu dvaja Slovinci na motorke, a upozorňujú nás, že sa tam niekde motá (alebo motal) medveď... bližšie nešpecifikujú kedy ho tam kto videl...  už nie sme takí odvážni, pohybujeme sa iba v okolí auta (otvoreného )... Ešte sa presunieme k druhému vstupu, ktorý je menší a z časti je zarastený... Potom sa ešte prevezieme po pristávacej ploche. Za kríkom je schovaná policajná hliadka, nerobia nám problémy, tak ani my im nechceme robiť problémy, lebo pristávacia plocha vedie až do BiH, tak sa po pár metrov točíme a frčíme preč...

Smerujeme na pobrežie Chorvátska. Ale, aby sme to zase nemali celkom bežné a jednoduché, tak sme sa rozhodli prejsť cez najväčší chorvátsky horský masív Velebit. Bežne sa tu jazdí po diaľnici a tunelom...

Smerujeme z mestečka Sveti Rok (na severe pohoria), odkiaľ vedie kamenistá, ale celkom udržiavaná cesta do horského priesmyku Mali Alan. Cestou stojíme na malej čistinke, kde si dávame studený obed "čo auto dalo"... Keď v tráve kúsok od nás zbadáme niečo ploské okrúhle - podobné míne :-) Nie sme si celkom istí čo to je a nemáme odvahu to ísť preskúmať - čo keď je to naozaj mína. Tento náš objav nafotíme a radšej frčíme ďalej... :-)

Nad priesmykom Mali Alan sa týčia holé vápencové skaly "Tulove grede". Na vrchole je cesta na ľavej strane ohraničená dlhou kamennou ochrannou stenou z obdobia Juhoslávskej vojny r. 1991-1995, keď tu prebiehali veľmi krvavé boje. Teraz na tejto stene sú pamätné tabule k filmom o Vinnetouovi, lebo v tomto priesmyku sa natáčali známe scény.

Prehupneme sa cez priesmyk a cesta nás vedie južnou stranou pohoria dole smerom na pobrežie Novigradského mora, kde sa už napája sa na cestu č. 54. V hornej časti sú vidieť pamätné tabule vojakom, ktorí bojovali a zahynuli v tomto priesmyku počas vojny r. 1991-95. Cesta v dolnej časti je dnes už asfaltová. Celá cesta týmto pohorím je plná serpentín a z južnej strany je už len kde-tu lemovaná tabuľami "pozor míny" ...

Ešte stojíme v starom opustenom lome, ktorý trošku preskúmame a už frčíme ďalej...

V pobrežnom mestečku Pirovac sa v prístave stretáme s našimi priateľmi, kde sa naloďujeme na jachtu. Po rýchlom, ale výdatnom nákupe potravín a vody vyplávame z prístavu... Na lodi strávime spolu šesť príjemných dní, kde si užívame more, vietor, slnko, delfíny a iné morské tvory, šnorchlovanie, paddleboard a spoločnosť príjemných a veselých ľudí... Podarí sa nám plaviť sa a obdivovať Kornáti z otvoreného mora z južnej strany, preplávali sme "sladké" jazero Prokljansko, v mestečku Skradin sme vyšliapali na zrúcaninu hradu Utvrda Turina ...

Po šiestich dňoch - piatok 5.7.2019

Poobede sa vplavíme do domovského prístavu, podarí sa nám odovzdať loď, s tým, že ešte jednu noc na nej prespíme... Nabalíme autá, aby sme ráno toho nemali veľa a mohli čím skôr vyraziť. Večer sa poprechádzame po mestečku Pirovac, a dáme si rozlúčkový drink :-)

Sobota 6.7.2019

Ráno vyrážame spolu, podarilo sa nám priateľov nahovoriť na malé dobrodružstvo... :-) Prvé zastavenie je nad kaňonom rieky Zrmanja, ktorá je typická krasová rieka severnej Dalmácie, má dĺžku 64 km. V severnej časti je rieka búrlivá, v niektorých úsekoch vodopády, kaskády a pereje... My sme sa zastavili v južnej časti, v úseku niekde medzi mestečkom Obrovac a ústím do Novigradského mora, tu je tok rieky kľudný. Z cesty č. 54 je značená odbočka na kamenistú cestu, ktorá nás dovedie na miesto, kde sa natáčal v 60-tych rokoch minulého storočia film o Vinnetouovi: rodné pueblo náčelníka Apačov Vinnetoua a spodný tok rieky Zrmanje zohral svoju rolu ako "Rio Pecos". V tomto úseku sú steny kaňonu cca 300 m nad riekou, sú tu nádherné výhľady... Na cestu č. 54 sa vraciame cez mestečko Obrovac...

Naša cesta smeruje zase cez horský masív Velebit, priateľom ukazujeme pre nás už známe miesta v priesmyku Mali Alan... kde tu sa zastavíme, fotíme a užívame si výhľady...

Ďalšia zastávka je v múzeu Nikoly Tesly v mestečku Smiljanu. V modernom areáli sa nachádza kostolík s malým cintorínom, rodný dom Nikoly Tesly, múzeum a tiež laboratórium s bezdrôtovým prenosom prúdu. To nám názorne ukázali: za pomoci žiarivky, ktorá sa rozsvietila v ruke. V samotnom múzeu je na paneloch podrobne popísaný život Nikoly Tesly, je tam zachytená aj história Európy a sveta v období jeho života. Nikola Tesla sa narodil 10. júla 1856 v Smiljanu. Zomrel 8. januári 1943 na zlyhanie srdca. Na poschodí múzea sú vystavené funkčné modely niektorých jeho vynálezov a zoznam viac ako 100 patentov, ktoré si nechal Nikola Tesla počas svojho života zaregistrovať.

Pokračujeme po ceste č. 1, ktorá vedie okolo Plitvických jazier - tie bez prestávky míňame, a smerujeme do mestečka Slunj. Tu sa ideme pozrieť na ďalšie prekrásne miesto, ktoré vytvorila príroda. Rieka Slunjčica tu pred svojím ústím do rieky Korany vytvára úžasné travertínové bariéry, pereje, jazierka, a následne v niekoľkých vodopádov sa rúti do rieky Korany.

Pred pár stovkami rokov tu vznikla mlynárska osada Rastoke, ktorá teraz slúži ako múzeum a miesto oddychu. Voda rieky Slunjčica preteká doslova cez základy niektorých domov. Silu toku využívali na pohon mlynov, a kvôli veľkej sile vody využívali lyžicové turbíny. Po areáli sa môžeme pohybovať sami ako chceme, alebo podľa mapky, ktorú sme dostali pri pokladni. Po upravených chodníčkoch, lávkach a drevených schodíkov sa dostávame k vodopádom a ku kaskádam. Na neveľkej lúke v strede stojí indiánsky totem, pozostatok z filmovania Vinnetoua.

Vzadu v areáli schádzame k zrútenej jaskyni, až sa dostaneme k toku rieky Korany. Obdivujeme krásy prírodnej scenérie...

A pokračujeme ďalej po ceste č. 1 smerom na sever, po cca 35 km odbáčame vpravo na cestu č. 6. V mestečku Vojnič odbáčame smerom na mestečko Radonja, za ktorým vchádzame do celkom hustého lesa a lesnou asfaltovou cestou stúpame na "Petrovu Goru", nachádza sa v HR kúsok od hraníc BiH. Petrova Gora má tri vrcholy, na prvom z nich Mali Petrovac vo výške 507 m.n.m. sa nachádza partizánsky pamätník "Míting bratstva a jednoty".

V marci 1941 na tomto mieste asi 700 juhoslávských partizánov sa prebojovalo cez ustašovské fašistické línie smerom k oslobodenému územiu, nachádzajúceho sa v Bosne a Hercegovine. Táto brutalistická stavba - pamätník - bola otvorená v r. 1982, dali ju postaviť Juhoslávsky komunisti, kde si pripomínali úspechy z II. sv. vojny.

Počas vojny v Juhoslávii r. 1991-1995 táto stavba slúžila ako jediná nemocnica v oblasti. Pamätník bol obložený oceľovými doskami, ktoré ťažko povedať, či rozkradnuté, alebo vietor a počasie spravili svoje, na mnohých miestach už nie sú... Hlavný vchod má mreže, a celé prízemie je zabezpečené pletivom. Do vnútra sa dá dostať z boku cez dieru v plote. Vchádzame dnu opatrne, dominantou vnútra je monumentálne schodisko.

Vychádzame až na strechu, kde sú funkčné vysielače a satelity. Zo strechy je krásny výhľad na široké okolie, máme dobrú viditeľnosť. Na streche už rastie tráva, dokonca aj stromčeky, či kríky. Sklenené výplne na fasáde sú porozbíjané, vo vnútri kde tu chýbajú obklady, tepelná izolácia je na mnohých miestach po zemi. Postupne smerom dole preskúmavame niektoré poschodia, na jednom sme videli injekčné striekačky, infúzie, a zdravotnícky materiál. Vonku preskúmame ešte bezprostredné okolie, a potom sadáme do aut...

Lesnou cestou sa vraciame späť na hlavnú a cestou č. 1 smerujeme do Karlovač. Tu je naše posledné spoločné zastavenie s priateľmi. Vonku sa už poriadne stmieva. Stojíme v "Muzejska zbirka naoružanja Domovinskog rata = Múzeum vojenskej techniky" Teraz večer už  zavreté, škoda. Ale nšťastie vonkajšia dispozícia je zatiaľ voľne prístupná, celé si to tam popozeráme, napriek doterným komárom :-) Už sú tam nainštalované turnikety...

Vždy, keď ideme okolo tu stojíme, z roka na rok je vidieť rozvoj tohto múzea pod holým nebom. Súčasťou múzea je staro-nová budova. Po vojne tu zostala ruina budovy, na ktorej teraz spravili novú presklenú fasádu a ruinu zachovali. Vo vnútri spravili múzeum. Nabudúce musíme prísť za dňa, aby sme stihli pozrieť aj vnútrajšok.

Je tu vystavená vojenská technika používaná počas vojny v Juhoslávii r. 1991-95 niekoľko tankov, samohybné delo, protitankové kanóny, obrnené transportéry, vrak zostreleného srbského lietadla, obrnený transportér svojpomocne vyrobený chorvátskou domobranou a iné. Okrem zbraní je aj po okolí vidieť ešte stopy bojov. Na niektorých fasádach domov v Karlovači sú vidieť diery po strelách (tak ako aj vo vnútrozemí Chorvátska). Podľa dobových záznamov v Karlovači prebiehali ťažké a kruté boje. Rieka Korana, ktorá tečie cez mesto tvorilo hranicu medzi chorvátskym a srbským územím... (pre ilustráciu uvádzam staršie fotky z múzea...)

Lúčime sa s priateľmi, a každé auto frčí domov po vlastnej osi...