Albánsko 2016

Piatok 29.7.2016

Voľba auta padla na na Peugeot 4007. Zadné sedadlá nechávame doma, na miesto nich tam máme spravenú konštrukciu - rovinu, na ktorej máme nízku nafukovačku na spanie a pod ňou máme odkladací priestor.

Johny a ja vyrážame poobede po práci cca o 17,04. Smerujeme cez Maďarsko, prvý cieľ je Chorvátsko. Na Maďarskej diaľnici sa dostávame do zápchy, preto na najbližšej pumpe schádzame z diaľnice a zvyšok cesty ideme po vedľajších až do Chorvátska, na hranice prichádzame o 22,10 hod (mestečko Udvar - HR).Na hraniciach sa zdržíme cca 15 min a pokračujeme ďalej, chceme sa čo najviac priblížiť k Bosne a Hercegovine. Na poslednom parkovisku v Chorvátsku "Odmorište Andrijevci" parkujeme a ukladáme sa v aute spať, asi tak o 23.37 hod.

Za tento deň sme prešli 501 km.

Sobota 30.7.2016

Ráno vyrážame presne o 6,00 hod a smerujeme do Sarajeva - hlavné mesto Bosny a Hercegoviny (BiH). Ešte v HR malej dedinke si kupujeme čerstvé pečivo na raňajky, ktoré zjeme v aute počas jazdy. Hranice s Bosna a Hercegovina prechádzame o 6:30 bez problémov. Väčšiu časť cesty v Bosne a Hercegovine ideme popri rieke Bosna, vonku je hmla a 18 °C. Od hraníc po celej krajine, v každom mestečku, dedinke, ktoré míňame už je vidieť množstvo minaretov. Keď prichádzame do Sarajeva, počasie sa vylepšuje, vychádza slniečko a v meste je už slnečno a teplo. V Sarajeve sa nám podarilo zaparkovať kúsok od centra a zadarmo.

V Sarajeve sa nachádzajú architektonické pamiatky rôznych kultúr a náboženstiev. Mesto bolo dlho pod nadvládou Osmanskej ríše, preto sa tu nachádza mnoho mešít a iných islamských pamiatok, ktoré mu dodávajú čiastočne orientálny charakter. Po r. 1878, keď ho obsadilo Rakúsko-Uhorsko, začali sa tu budovať aj kostoly rímskokatolíckej a srbskej pravoslávnej cirkvi. 28. júna 1914 bol v Sarajeve vykonaný atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d´Este. Po skončení prvej svetovej vojny bola Bosna a Hercegovina oslobodená spod Rakúska-Uhorska, pripojená však ku Kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré sa v roku 1929 premenovalo na Juhosláviu. V rokoch 1941-45 bola Bosna a Hercegovina centrom protifašistického odboja.

Sarajevo sa zároveň smutne preslávilo takmer štvorročným obliehaním počas balkánskej vojny 1992-1995. V roku 1992 Bosna a Hercegovina nasledovala Chorvátsko, Macedónsko a Slovinsko a vyhlásila nezávislosť - 1. marca 1992, čiže v deň ukončenia referenda o nezávislosti od Juhoslávie (vtedy zloženej už len z Čiernej Hory a Srbska). V tom čase prebiehal ozbrojený konflikt v pohraničných oblastiach medzi Chorvátmi a Srbmi v Chorvátsku. Vyhlásením nezávislosti Bosny a Hercegoviny sa konflikt presunul aj do Sarajeva. Bosnianski Chorváti (podporovaní Chorvátskom) boli za nezávislosť, zatiaľ čo bosnianski Srbi (podporovaní Juhosláviou) chceli ovládnuť čo najviac územia, ktoré by potom mohli začleniť späť do Juhoslávie. Všetky konflikty vyústili do občianskej vojny medzi Chorvátskom, Bosnou a Hercegovinou a Juhosláviou (Srbmi), ktorá trvala do roku 1995.

V Sarajeve sa poprechádzame popri rieke Bosna, a zatúlame sa aj do časti starého mesta. Baščaršija, staré mesto s bazárom, je to ako úplne iný svet uprostred Európy. Množstvo malých obchodíkov plné rôzneho tovaru vyloženého až na ulicu a veľa rôznych kaviarničiek vytvárajú nezabudnuteľnú príjemnú atmosféru. Je tu veľa ľudí rôznych vierovyznaní a národností. Zahalené a aj málo oblečené ženy sú tu zastúpené približne rovnako, všetko je to akosi prirodzené.

Sarajevo sa preslávilo Zimnými olympijskými hrami r. 1984.

Po obede sme navštívili na okraji Sarajeva múzeum "Tunel spása" (Tunel of life). Počas vojny r. 1993 za 4 mesiace a 4 dni vykopali tunel, priemerná výška 1,6 m, šírka 1,2 m a dĺžka sotva kilometer. Na stavbe sa pracovalo 24 hodín denne v 8 hodinových zmenách. Kopalo sa súčasne z oboch strán. Píšu, že robotníci boli vyplácaní v naturáliách, konkrétne jeden pracovník zarobil za jednu smenu jednu krabičku cigariet, ktoré boli v tom čase veľmi želaným a nedostatkovým tovarom.

Tunelu dali meno "Spása". Sarajevským tunelom za tri roky počas obliehania mesta prešiel asi milión ľudí, bol využívaný aj ako úniková cesta zo Sarajeva. A obliehané mesto týmto tunelom bolo zásobované potravinami a zbraňami. Prechod cez tunel prebiehal oboma smermi vždy len z jednej strany. Denne mohlo tunelom prejsť 4000 osôb a 30 ton zásob. Ľudia chodili v skupinách do 1000 osôb. Jednej takejto skupinke trvalo aj 2 hodiny než prešli tunelom. Tunel bol strážený armádou z oboch strán. Povráva sa, že civilisti boli nútení za použitie tunela platiť 120 dolárov za rodinu.

Okolo 16,08 hod prechádzame hraničný prechod do Čiernej Hory (Montenegro). Cestu cez Čiernu Horu sme si naplánovali cez národný park Durmitor (trošku okľukou) , čo nám zabralo zvyšok dňa. Do kempu v mestečku Žabljak prichádzame tesne pred zotmením. Vlastníčka kempu nás víta štamprlíkom domáceho páleného. Úprimné sa teší, že sme Slováci a tvrdí, že nič nie je problém...

Doteraz sme najazdili 1004 km.

V Čiernej Hore je niekoľko pohorí, o ktorých sa hovorí, že sú to posledné rozsiahle takmer neporušené prírodné oblasti v Európe (do kedy?). Najvyšším z týchto pohorí je Durmitor s 2523 m vysoký vrcholom Bobotov Kuk, čo je zároveň najvyšší bod celej krajiny.

Národný park Durmitor spoločne s najhlbším európskym kaňonom rieky Tara je od r. 1980 súčasťou svetového prírodného dedičstva UNESCO. Jediným tunajším významným turistickým strediskom a východiskom turistických chodníkov je okresné mesto Žabljak. Zaujímavé je, že na čiernohorské pomery okresné mesto s vlastnou "ešpezetkou" ŽB.

Nedeľa 31.7.2016

Z kempu vyrážame približne o 7,30 hod. Z letákov sa dozvedáme, že "skoro" cestou (navyše len cca 100 km) je kláštor Ostrog, srbskej pravoslávnej cirkvi. Je vstavaný do skaly takmer v kilometrovej výške od údolia a pri pohľade naň skutočne nemáte ani potuchy, ako mohol byť tento kláštor postavený. Je z neho krásny výhľad na okolitú nížinu Bjelopavlica. Dejiny kláštora zasahujú do 17. storočia, je zasvätený svätému Vasiliji Ostrožskému. Dnes je Ostrog putovné miesto mnohým Srbom, ktorí sem chodia na náboženské púte hlavne v období sviatkov; je to jedna z najvýznamnejších pravoslávnych stavieb na celom Balkáne.

Cesta hore je ujazdená kamenistá bez nejakého spevneného povrchu, úzka a kľukatá. Do vnútra kláštora nás odradí množstvo ľudí, tak sa len popozeráme po okolí, aj to stojí za to.

Na hraničný prechod do severného Albánska prichádzame približne 16,30 hod. Doteraz sme najazdili 1324 km. Tento hraničný prechod je maličký, sme tam sami. Z malého hraničného domčeka vyjdú dvaja "veteráni" - colníci, jeden Čiernohorec a druhý Albánec. Sú to celkom veselí chlapíci, nerobia žiadne problémy, sú skôr na nás zvedaví, a dovolia nám nafotiť si okolie. Zaujme ich drevená bedňa na streche auta (z roku 1961), bavia sa či nevezieme "kalašnikov" .

Prvých 22 km v Albánsku je neupravená cesta - šutolina, po ceste nestretáme žiadne auto. Po pár km k nám cez pole beží asi 11 ročný chlapec, zastavujeme auto. Peknou jednoduchou angličtinou sa nás pýta, či nechceme sprievodcu, či máme kde prespať. Slušne jeho služby odmietneme, poďakujeme sa mu za ochotu, a nakoniec mu dáme dve eurá.

Približujeme sa k národnému parku Thethi pomenovaný po malej dedinke Theth. Tento národný park sa nachádza hlboko v horách Albánskych Alpách približne 70 km severovýchodne od mesta Shkodër, na hornom toku rieky Shalë. Po celom údolí je roztrúsených asi 200 domov, ale iba veľmi malá časť obyvateľstva tu žije po celý rok. Na zimu sa sťahujú do mesta Shkodër. Cez zimu kvôli snehu sa cez hory vôbec nedá dostať do údolia Thethi.

Z nedele na pondelok spíme "niekde" pri ceste smerom do národného parku Thethi.

Pondelok 1.8.2016

Štartujeme skoro ráno 6,45 hod. Prvých pár kilometrov stúpame serpentínami do sedla (vstup do národného parku) po perfektnej asfaltovanej ceste (zázrak, ani vo "vyspelom" Slovensku sme taký asfalt ešte nevideli). To ešte netušíme, čo nás čaká a neminie, ako nekonečno nám bude naplánovaná cesta trvať (cca 120 km celý deň). Krásne počasie a pohodičková nálada nás neopúšťa a veľmi sa tešíme na to čo nás čaká...

V sedle asfalt končí a prechádzame na ujazdenú lesnú cestu. Začiatok celkom v pohode, na aute môžeme ešte zaradiť až tretí stupeň na prevodovke. A kým neopustíme hory je to aj posledný krát... Striedajú sa tu strmé zrázy na jednu alebo druhú stranu. Po takejto ceste sme prešli prvých 46 km, kým sme dorazili približne o 9,30 do mestečka Theth, ktoré je turistickým centrom tohto národného parku "niekde" v horách. Striedajú sa nám úchvatné výhľady na nedostupné hory Albánskych Álp, sú to neskutočne krásne ľudskou rukou nedotknuté štíty, impozantne vrcholy pohorí, lesy, údolia - nádherná krajina. Čas sa tu zastavil... a tento deň sme úplne zabudli na zvyšok sveta, a vôbec sme nemali chuť odtiaľ odísť...

V mestečku Theth sa zdržíme vyše hodiny. Nie je to mestečko v pravom zmysle ako poznáme mestečká u nás. Je tu niekoľko kamenných domov roztrúsených po celom údolí. Nie je tu žiadna asfaltová alebo betónová cesta, nie je tu žiadny obchod. Trošku sa tu poprechádzame, dáme si neskoré raňajky a vyrážame ďalej. Už začiatok tejto druhej časti cesty je dosť náročný až krkolomný, a každým kilometrom je zložitejší a náročnosť stúpa, a vďaka tomu sa kilometre neskutočne vlečú. Keď som to stopovala: prejsť 1 km nám trval v priemere tak 10 minút...

Približne okolo 14 hod, po už niekoľkej výraznej rane niekde na spodku auta zisťujeme, že sme spravili dieru do palivovej nádrže. Konštatujem, že berieme iba dôležité veci, značky auta a ideme pešo do najbližšej dediny. Johny to zavrhne, on pešo nepôjde ! ... Sadáme do auta a pôjdeme autom koľko to dá. Po pár km sa nám darí spraviť aj druhú dieru do palivovej nádrže :-)  Podarilo sa to vďaka podbehom, ktoré máme pozdĺž auta. Kedy a kde sme rozmlátili a stratili nádrž na močovinu ani netušíme, zrazu len nebola... :-)  napodiv, dobrá nálada nás neopúšťa ...

"Niekde" v horách, široko ďaleko žiadny dom, žiadna stopa po ľudskom obydlí, stojíme pri jeden malej krčme, kde štyria chlapi hrajú karty - tu Johny po vyše hodinovom trápení odmontuje podbeh na strane palivovej nádrže. A pokračujeme ďalej s dierami v palivovej nádrži, ktoré našťastie nie sú na dne, a každých pár km dolievame odhadom 2 l do nádrže a pomaly postupujeme ďalej. Už sa aj začíname tešiť na civilizáciu. Asi 15 km pred prvým väčším mestečkom sa cesta mení na dokonalý asfalt, a ešte k tomu cesta klesá ! :-) Fakt sa tomu tešíme, lebo aj čas už bol pokročilí a v kanistri sme mali nafty už len na dne.

To väčšie mestečko sa volá Mesi. Na pumpe tankujeme len 10 l do kanistra. Chlapík nemá vôbec problém zobrať eurá, albánske peniaze - Leky ešte nemáme. Chlapík na kalkulačke preráta presný kurz a ešte sa pýta, či s tým súhlasíme. Keby on vedel, že by sme súhlasili s akýmkoľvek kurzom ...  :-)

Oproti tejto pumpy je veľký autoservis, kde sa pýtame na možnosť opraviť palivovú nadrž. Mechanik sa tomu bráni, má strach, že by sa pri zváraní nadrž mohla zapáliť, možno aj vybuchnúť. V tomto mestečku sa nám podarí kúpiť epoxidové lepidlo.

Máme vyhliadnutý kemp v meste Skadar, kam prichádzame už vo večerných hodinách približne o 19,30 hod. Kemp je rozsiahly, veľmi pekný a udržiavaný, má upravenú pieskovú pláž pri Skadarskom jazere. Sprchy (teplá voda) a wc sú čisté a celkom veľké. Od mestečka Theth do kempu sme prešli cca 90 km asi tak za 8 hodín.

Doteraz sme najazdili 1540 km.

V kempe na noc podklinujeme zadné koleso na strane palivovej nádrže, aby zvyšková nafta stiekla na jednu stranu.

Utorok 2.8.2016

Ráno sa Johnymu podarí zalepiť obe diery epoxidovým lepidlom a použitím toaletného papiera... ešteže je Johny taký zručný :-) Diery už netečú, len trošičku kvapkajú. Johny ešte odmontuje aj druhý podbeh.

Doobeda si pozrieme mesto Shkodër (Skadar), ktoré je najvýznamnejším mestom severo-západného Albánska. Skadar leží neďaleko hranice s Čiernou Horou, na brehu známeho Skadarského jazera. Preteká tu rieka Drin, jedna z najvýznamnejších v celom Albánsku. Mesto má široké ulice, vybudované v dobe vlády Envera Hodžu. Na skale nad mestom leží pevnosť Rosafa, kde sú zostatky starých kostolov a mešít. Mesto je aj centrom rímskych katolíkov, ktorí žijú najmä v severnej časti Albánska. Sídli tu aj albánsky rímskokatolícky arcibiskup.

Trošku histórie: Prvá zmienka o meste je z 3. st. pred n. l., sídlili tu ilýrske kmene, a od r. 167 pred n. l. ako Rímske mesto... V 4. st. mesto patrilo pod Byzantskú ríšu... potom Srbom, neskôr Benátkam, od r. 1392 Turkom a tak ďalej a podobne... Za 1. sv. vojny bolo obsadené vojskami Čiernej Hory a Srbska, v roku 1919 sa stal ale opäť albánskym mestom.

Počas 2. sv. vojny mesto Skadar obsadili Taliani, rovnako ako celú krajinu. Po vojne r. 1944 do čela krajiny zasadol komunistický vodca Albánska Enver Hodža (až do svojej smrti v roku 1985). Enver Hodža bol veľkým obdivovateľom Stalina. Jeho 40 rokov vlády bolo charakteristické silným totalitným režimom, potierajúcim ľudské a náboženské práva, potláčaním politickej opozície, častým využívaním trestu smrti a dlhoročných trestov ťažkého žalára pre politických oponentov. Zameral sa na obnovu krajiny, ktorá bola po 2. sv. vojne v troskách. V priebehu jeho vlády boli vybudované prvé železničné trate v krajine a odstránená negramotnosť dospelých. Viedol Albánsko k ceste stať sa poľnohospodársky sebestačnou krajinou. Dosiahol síce nízke zadlženie krajiny a určitý progres, Albánsko však v priebehu povojnového obdobia zostalo najchudobnejším a sociálne najzaostalejším regiónom Európy.

Po roku 1961 postupne rozviazal vzťahy so Sovietskym zväzom v dôsledku Chruščovovej kritiky Stalina. Vzhľadom na to, že v rovnakej dobe sa zhoršili aj sovietske vzťahy s komunistickou Čínou nadviazal Hodža užšiu spoluprácu s touto krajinou. Albánsko sa v tomto období stalo závislé na finančnej pomoci Čínskej ľudovej republiky. Aj tieto vzťahy však po smrti Mao Ce-tunga postupne ochladli pre Hodžovu kritiku nového čínskeho vedenia.

V septembri 1968 na protest proti intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v Československu inicioval vystúpenie Albánska z tejto organizácie. Z obavy pred vpádom vojsk susedných krajín prikázal budovať po celom území krajiny betónové bunkre, sú všade centrách miest, záhradách, na kopcoch, na morskom pobreží. Celkovo ich bolo vybudovaných okolo 700 000. Píše sa, že 1 bunker na 4 obyvateľov krajiny. Myslel si, že ich bunkre ochránia. Výsledok je taký, že dnes len špatia v krajine.

Na začiatku 90. rokoch minulého storočia tu došlo k nepokojom a protestom proti diktátorskému Hodžovmu režimu; ten sa nakoniec v roku 1991 zrútil, prepustili väčšinu politických väzňov, a Albánsko nastúpilo na cestu demokracie ...

Darí sa nám zaparkovať skoro v centre Skadara za 2 eurá na stráženom parkovisku. Poprechádzame sa po meste, a nemôžeme vynechať sochu Matky Terezy. Je to jedna z najslávnejších žien Albánska (Anjezë Gonxhe Bojaxhiu) a je oslavovaná ako jediný albánsky víťaz Nobelovej Ceny, aj keď sa narodila v Skopje v 1910 albánskym rodičom. Skopje je teraz hlavným mestom Macedónska - vtedy však bolo súčasťou Osmanskej ríše.

V Skadare kupujeme ešte technický benzín a šmirgel na dočistenie palivovej nádrže, Johny to bude musieť ešte raz opraviť. Skadar opúšťame približne o 12,30 hod a smerujeme do hlavného mesta Tiranë (Tirana). Cestou sú často vidieť rozostavané dvoj-troj poschodové domy, obývané je väčšinou len druhé resp. tretie poschodie a prízemie je rozostavané. Na všetkých nedostavaných obydliach visia plyšové hračky, ktoré majú na seba sťahovať závisť. Po dokončení stavby ich zvesia so všetkou zlobou a závisťou a slávnostne spália.

V Albánsku sa jazdí chaoticky, nie je ničím výnimočným, keď krížom cez kruhový objazd sa protismere rúti cyklista, alebo konský záprah, ale všetci to tolerujú. Napriek tomu, že premávka na cestách je chaotická, a každé auto sa nejakým spôsobom "pretláča", premávka je relatívne pomalá a všetci sa navzájom tolerujú, a vždy sa nejako navzájom pustia.

V Albánsku bolo začiatkom 90. rokov približne 3 tisíc aut na 3 milióny obyvateľov, keďže vlastniť súkromné auto nebolo legálne. Aj preto v celej krajine je množstvo všetkých tipov mercedesov pochybného pôvodu a rôzneho roku výroby, o ktoré sa Albánci vzorne starajú, mnohé autá majú nemeckú ŠPZ... Na každom kroku vidieť plechové búdy slúžiace ako umyvárky, v ktorých svoje autíčka glancujú snáď aj každý deň. Hovorí sa, že kto v Albánsku nevlastní Mercedes, nie je Albánec. Na "každom druhom kroku" sú zase autoopravovne ...

Tirana bola založená začiatkom 17.st. a hlavným mestom sa stala až r. 1920. Leží v strednom Albánsku pri rieke Ishm asi 25 km od pobrežia Jadranského mora. Predmestia Tirany sú veľmi chudobné a nepripomínajú európske mesto, väčšina ciest sú prašné. V centre Tirany je cítiť obrovský rozvoj, tu sú široké asfaltové bulvári, veľa zelene.

Centrum mesta Tirana sa podobá modernému veľkomestu. Centrum tvorí obrovské námestie, ktoré lemuje dvojprúdová cesta, a v strede dominuje socha Skanderberga. Skanderberg je albánsky národný hrdina a symbol Albánskeho národného obrodenia. Jeho erb (čierny dvojhlavý orol na červenom pozadí) je v súčasnosti štátnym znakom Albánska. Skanderbeg sa považuje za hrdinu Albánska. Viedol ozbrojený odpor proti Osmanskej ríši, zjednotil Albánsky národ.

Prechádzame okolo Hodinovej veže z roku 1820, ktorá je 35 m vysoká. K dominantám mesta určite patrí mešita Ethem Bey, ktorej výstavba trvala takmer 28 rokov. Dokončili ju v roku 1821 a je považovaná za jednu z najkrajších v Albánsku, so zaujímavou výzdobu vo vnútri. Kúsok odtiaľ je polorozpadnuté Hodžovo mauzóleum v tvare pyramídy postavené v 80. rokoch za 210 miliónov dolárov. Dal si ho postaviť sám Hodža, ktorý v ňom chcel byť pochovaný v štýle faraónov.

Zatúlame sa aj do miestnych uličiek, prízemie domov tvoria obchodíky predávajúce všetko možné. Napríklad cement vedia navážiť podľa záujmu kupujúceho. Mlieko predávajú na ulici v plastových fľaškách od coca-coly, vajíčka v sáčkoch na kusy...Všade sú obchodíky s množstvom suvenírov, kaviarničky a reštaurácie, ale aj obchodíky s rôznym oblečením, spoločenskými šatami, lampy, koberce, jednoducho s rôznym tovarom od výmyslu sveta. A takto je to v každom meste v Albánsku, ľudia nakupujú na "ulici"... preto sú ulice plné ľudí, preto ulice žijú a dodávajú albánskym mestám nezabudnuteľnú atmosféru. V žiadnom meste sme nevideli nákupné centra...

Okolo 15,30 hod z Tirane odchádzame do Durrës. Smerujeme po južnej diaľnici a zrazu je tu kruhový objazd, alebo dokonca semafor...

Durrës je najstaršie a druhé najväčšie mesto Albánska, významný námorný prístav, ktorý leží približne 35 km od Tirane. V rokoch 1913 až 1920 bol Durrës hlavným mestom Albánska. Významnej modernizácie sa mesto dočkalo po ničivom zemetrasení r. 1926 a hlavne po 2. sv. vojne.

Podarí sa nám zaparkovať skoro pri centre a zadarmo. Poprechádzame sa po meste, prídeme až na mestské pláže, ktoré sú veľmi dlhé, sú upravované a doplnené o sadové úpravy. Po ceste k autu nájdeme malú pekárničku, kde si doplníme zásoby...

Smerujeme na juh a už lemujeme pobrežie Albánska. Asi po 25 km nachádzame kemp "Pa Emer" pri mestečku Kavajë, priamo pri mori. Kemp je rozsiahli pozdĺž pobrežia, mierne stúpa k pevnine. Je tu veľa karavanov hlavne z Nemecka. Je to veľmi pekný kemp, wc a sprchy (teplá voda) má slušné, trošku staršieho dáta, ale čisté. V kempe zase na noc podklinujeme zadné koleso...

Doteraz sme najazdili celkovo 1714 km.

Streda 3.8.2016

Hneď ráno Johny nanovo opravuje diery v palivovej nádrži. Podarí sa to perfektne, už vôbec netečie a v pohode sme takto opravenou nádržou prišli až na Slovensko.

Z kempu vyrážame okolo 10,00 hod. Našla som, že cez malú obchádzku sa dá vidieť pri meste Fier múzeum antických vykopávok Apollonia. Tak odbáčame a po strašne rozbitej ceste sa dostávame k múzeu. Pritom k múzeu vedie krásna asfaltová cesta, my sme trafili na tú "druhú" :-)

Táto antická osada bola založená v r. 588 pred n. l. gréckymi kolonistami z Korfu a Korintu, a bola pravdepodobne najdôležitejším z početných miest tohto obdobia. Hovorí sa, že mesto bolo najprv pomenované Gylaceia podľa Glyaxa, jeho zakladateľa, ale neskôr sa premenovalo na počesť boha Apolóna. Aristoteles považoval Apolloniu za významný príklad oligarchického systému, pretože potomkovia gréckych osadníkov riadili mesto a dokázali si podvoliť veľkú časť pôvodného ilýrskeho obyvateľstva. Mesto bohatlo predovšetkým vďaka obchodu s otrokmi a miestnemu poľnohospodárstvu, ale aj vďaka veľkému prístavu. Píšu, že mala vlastné mincovne, ktoré boli nájdené až v povodí Dunaja.

Pokračujeme ďalej na juh, namiesto diaľnice vnútrozemím, sme si zvolili cestu pozdĺž pobrežia, hodne sa kľukatí. Striedajú sa nám nádherné výhľady na more a okolitú krajinu. Občas zastavíme na vyhliadkach a kocháme sa výhľadmi...

Kemp nachádzame kúsok od mestečka Bunec, ani sa to nedá nazvať kempom, je to záhrada pri maličkej reštaurácii hneď na pobreží. Večer sa ešte kúpeme v mori asi tak dvojmetrových vlnách. Keď sa snažíme vyjsť von, tak nás to pekne oplieska :-) máme z toho srandu ...

Doteraz sme najazdili celkovo 1930 km

Štvrtok 4.8.2016

Ráno okolo nášho stanu sa moce prasa domáce aj s malými, je to zaujímavý budíček :-) Po raňajkách balíme a vyrážame smerom ku Gréckym hraniciam. Tesne pred hranicami a poslednou zastávkou v Albánsku je pamiatka svetového kultúrneho dedičstva, podzemný prameň Syri I Kaltë (Modré oko = The Blue Eye), ku ktorému vedie približne 20 minútová prašná cesta a na ktorú vyberajú mýto 2 eurá. Námaha stojí za to...

Teplota vody je tu približne 10 °C. Prameň má hĺbku približne 80 m, skutočnú hĺbku nevedia zmerať, lebo prameň je tak silný, že každého kto sa snaží ponoriť hneď "vyvrhne". Voda vyvierajúca z hĺbky vytvára blankytno-modré jazierko "oko" s odtekajúcou riečkou, do ktorej sa vlieva mnoho ďalších prameňov.

A opúšťame Albánsko ...  máme za sebou 2033 km ...

Ten, kto sa do Albánska, do tohto zatiaľ neobjaveného raja vyberie, buď ho dostane táto "pomaly" sa prebúdzajúca krajina svojou nádhernou prírodou, morom a históriou, alebo ho úplne odradí. Je to krajina kontrastov: popri povoze so somárikom alebo koníkom tu stretnete luxusné mercedesy, pri moderných domoch rozpadnuté chatrče, z novovybudovanej diaľnice zídete v priebehu niekoľkých sekúnd na prašnú rozbitú cestu.

Je to krajina zatiaľ málo navštevovaná turistami, kde človeka čakajú rôzne prekvapenia. Mnohí majú z tejto krajiny strach... Je to krajina, ktorá dokáže šokovať, ale aj milo prekvapiť. Nás milo prekvapila a uchvátila, a sme radi, že sa nám podarilo ju navštíviť a zažiť to čo sme zažili ... A určite sa tam raz vrátime...

(o rok sme sa tam vrátili aj s deťmi ...)

Prechádzame do Grécka, do Európskej únie okolo 12,00 hod. po vyše hodinovom čakaní nie veľmi veľkej rade áut. Na colnici znudený albánsky colník sa vypytuje, kde sme vošli do Albánska. Rozkladám veľkú papierovú mapu nad volantom, čo ho hodne pobaví, prestáva sa mračiť. Keď mu hovorím albánske mestá, ktoré sme prešli... začne sa usmievať, asi sme ho pobavili. Nakoniec nám zaželal všetko dobré a šťastnú cestu :-) Druhého colníka zaujala bedňa na streche auta, čím to bude ? :-)

Okolo 15,00 hod sa zastavujeme na Gréckej turistickej atrakcii Meteora. Meteora sú monastiere (miesto, kde žijú mnísi v pravoslávnej aj gréckokatolíckej cirkvi a aj v iných východných cirkvách) na vrcholkoch bizarných skál v oblasti Tesálie v Grécku, neďaleko mesta Kalambaka. Meteora znamená "vznášajúci sa". Prvý kláštor nazvaný Megalo Meteoro založil r. 1356 mních Athanasios na skalnom výbežku s nadmorskou výškou 534 m.n.m. Athanasiova nasledovali ďalší mnísi a v tom čase stálo na skalách asi 24 kláštorov. Dodnes sa ich zachovalo 13, z toho je šesť prístupných verejnosti. Ako boli kláštory postavené zostáva záhadou. Pravdepodobne stavebný materiál a všetko potrebné zariadenie mnísi vynášali na chrbtoch pomocou košov, jediným strojom, ktorý im prácu uľahčoval, bola kladka. Oveľa neskôr, aj v súvislosti s turistickým ruchom, boli postavené schodištia a kamenné rebríky. Teraz asfaltové cesty...

Okolo 19,30 hod v Grécku 25 km pred mestom Thessaloniki si nachádzame kemp a s porovnaním kempmi v Albánsku zažívame kultúrny šok, doslova. Kemp je špinavý, wc smrdia, osprchovať sa dá len v studenej vode a funguje len každá tretia sprcha. Večer sa chceme poprechádzať na pláži, no špina a odpadky nás odradia... A aj cena za jednu noc v takomto kempe nás dosť nemilo prekvapila...

Piatok 5.8.2016

Z kempu vyrážame 7,40 hod do Thessaloniki, kde sa zdržíme asi hodinu, v rýchlosti si pozrieme centrum mesta a dáme si tam raňajky.

Približne 11,25 hod miestneho času prichádzame na hranice Macedónska, po 25 min. ich prechádzame. Diaľnicou frčíme do hlavného mesta Macedónska Skopje. Aj keď Macedónsko nie je príliš bohatá krajina, vidiek je hodne chudobný. Skopje sa javí ako bohaté moderné mesto. Po rozpade Juhoslávie sa v r. 1991 stalo Skopje hlavným mestom Macedónska, od vtedy mesto a hlavne centrum prechádza obrovskou revitalizáciou, všetko vyzerá moderne, bohato, historicky, niekedy až gýčovo "pekne". V meste plnom kontrastov cítiť závan komunizmu, ale aj veľký vplyv Orientu v podobe mešít či tureckých kúpeľov z osmanských čias. Dominantou Macedónskeho námestia na nábreží sa stala monumentálna socha Alexandra Veľkého. Svet ho pozná aj pod prívlastkom Alexander Macedónsky. Jeho sochu odliali v talianskej Florencii a osadili na námestie len v roku 2011 na pamiatku 20.výročia nezávislosti. Nie je jedinou sochou, ktorá v Skopje vyrástla. Neďaleko od neho sedí na svojom tróne byzantský cisár Justinián I., aj bulharský cár Samuel I., pri rieke stojí Cyril s Metodom, vedľa nich sa vo fontáne kúpe Kolobeh života a nedávno pribudol na stĺpe aj Filip II. Píše sa, že okrem týchto najznámejších tu vyrástlo cca 100 ďalších sôch!

Nie je jedinou sochou, ktorá v Skopje vyrástla. Neďaleko od neho sedí na svojom tróne byzantský cisár Justinián I., aj bulharský cár Samuel I., pri rieke stojí Cyril s Metodom, vedľa nich sa vo fontáne kúpe Kolobeh života a nedávno pribudol na stĺpe aj Filip II. Píše sa, že okrem týchto najznámejších tu vyrástlo cca 100 ďalších sôch!

Hlavným mestom preteká rieka Vardar, ktorá je zároveň najväčšou macedónskou riekou. Pozdĺž rieky stavajú veľkolepú promenádu onedlho bude žiariť novotou. Nadchla nás myšlienka, že spájajú mesto s riekou a púšťajú ľudí sa prechádza a "žiť" s riekou, tak ako väčšina európskych miest (okrem Bratislavy) ...

Na druhej strane rieky Vardar v diaľke vidno ako sa nad mestom dvíha pevnosť Kale zo 6.storočia. Tá stará, pôvodná tu už nestojí, ale ani tá dnešná z 10.storočia nie je na zahodenie. Pevnosť dnes patrí k symbolom mesta.

Zdržíme sa málo cez dve hodinky a po diaľnici smerujeme na Srbské hranice, ktoré prechádzame okolo 15,25 hod. Celé Srbsko tranzitujeme po diaľnici, stojíme iba na diaľničných pumpách, keď treba natankovať. Do Maďarska prechádzame okolo 23,00 hod. a na diaľnici okolo 1,00 hod v noci sa ukladáme v aute spať približne 90 km pred Budapešťou.

Sobota 6.8.2016

Okolo 8,35 hod a po 3707 km prechádzame hranice na Slovensko. V Stupave sme približne okolo 9,00 hod, hneď smerujeme mäsiarovi kúpiť raňajky a niečo k obedu... a sme doma...

Záver:

za 9 dní 3743 km

8 nocí z toho 5 v kempe

prešli sme 9 krajín: SR, H, HR, BiH, MNG, AL, GR, MK, SRB

5 hlavných miest: Sarajevo, Thiranë, Skopje, Beograd, Bratislava

dvoch národných parkoch sme spali

videli sme niekoľko pamiatok UNESCO

a zažili sme veľa krásnych zaujímavých a aj neskutočných zážitkov...