Bosna i Hercegovina 10-11/2019

26.10. sobota

Ráno prechádzame hranice do HR...
Okolo 8:30 stojíme pri pamätníku k II.sv. vojny "Spomen park atifašističke borbe", je to obrovský betónový monument niekde v lese pri mestečku Sisak v Chorvátsku.

Okolo 11:30 stojíme v Banja Luka, už Bosne i Hercegovine (BiH), parkujeme v centre. V banke si vymeníme peniaze. Potom sa potúlame po centre, pozrieme kostol Krista Spasiteľa na námestí. Je dominantnou pamiatkou v centre a stojí na mieste, na ktorom stál predtým kostol Najsvätejšej trojice, zničený chorvátskymi Ustašovcami počas II.sv.vojny.

Dáme si rýchly obed. Na meste Banja Luka ma zaujalo : Banja Luka je druhé najväčšie mesto Bosny a Hercegoviny, zároveň hlavné mesto autonómnej entity Republiky srbskej a geografického a historického regiónu Bosnianska krajina. Mesto bolo v histórii zničené zemetrasením, bolo bombardované počas II.sv. vojny a aby toho nebolo málo, veľa škôd utrpelo počas občianskej vojny v Juhoslávii.

Nad mestom je pamätník "Bojovníkom za krajinu". Odbáčame k nemu, no po pár km je rampa a zákaz vjazdu. Odtiaľto je to ešte 3 km pešo k tomuto pamätníku. Máme málo času, tak otáčame auto.
Odchádzame z Banja Luka a po ceste E661 smerujeme do mestečka Jajce, je to asi 70 km dlhá cesta údolím Dinárskych hôr.

Cesta č. M16 vedie popri rieke Vrbas, je kľukatá, plná zákrut, kopíruje tok rieky, kocháme sa krásnymi prírodnými scenériami... Cestou míňame prírodný útvar "Stone Bridge". Zastavíme sa pri "Crkva Svetog Ive", kde stavajú nový kostol. Že vraj pôvodný bol moslimami zničený počas vojny v Juhoslávii. Míňame niekoľko vodných elektrární.

Priamo v meste Jajce je úchvatný vodopád Pliva, 20 m vysoký. Tvorí ho rieka Pliva, ktorá sa vlieva do rieky Vrbas. Je to jediný vodopád na svete, ktorý sa nachádza v centre mesta, a preto je špecifický a jedinečný. Píše sa, že je to jeden z 12 najkrajších vodopádov na svete.
Máme šťastie, je tu len pár ľudí.

Potom sa presúvame cca 5km k "Plivskemu jezeru", kde sú malé vodné mlyny, pochádzajúce zo stredoveku. Dvadsať vodných mlynov postavených na travertínovej priehrade medzi jazerami Veľký a Malý Pliva sú nezabudnuteľný zážitok, ako sa dá spojiť sila prírody s ľudskou šikovnosťou.

Tu píšu, že vďaka svojej prírodnej, historickej, architektonickej, geologickej a vedeckej hodnote boli v roku 2009 vyhlásené za Národnú pamiatku Bosny a Hercegoviny.

Sadáme do auta a vyrážame do Sarajeva, navigácia nám ukáže, že to máme dobré 3 hod. Cesta č. E661 vedie hornatou krajinou, celkom husté lesy majú krásne sfarbenie jesennými farbami. Prechádzame dedinami ale i väčšími mestami, kde sú stále vidieť pozostatky občianskej vojny z r. 1992-1995, keď sa rozpadla Juhoslávia. Netušila som, že Bosna i Hercegovina je až tak veľmi hornatá krajina.

Cca 60 km pred Sarajevom sa dostávame na platenú diaľnicu A1, hneď cesta začne rýchlejšie ubiehať :-)
Večer už za tmy prichádzame do Sarajeva, ideme sa rovno ubytovať. Bývame cca 600 m od centra :-) Máme slušný dvojizbový bytík, s maličkou záhradou, ktorú žiaľ v tomto období nevyužijeme.

27.10. nedeľa

Po raňajkách vyrážame do krasového pohoria Bjelašnica vzdialeného od Sarajeva cca 30 km. V Sarajeve prvé km prechádzame úzkymi kľukatými uličkami, potom sa dostávame na horskú asfaltovú cestu č. R442a, ktorá hodne stúpa a hodne sa kľukatí. Pohorie Bjelašnica sa stalo jedným z dejísk zimných olympijských hier v roku 1984. Umiestnili sem najväčšie stredisko olympiády práve kvôli priaznivým klimatickým podmienkam.

Hore, keď sa už cesta trošku vyrovnáva, po ľavej ruke míňame obrovskú lúku, kde veľa ľudí piknikuje, domáci využívajú krásne slnečné a na toto ročné obdobie veľmi teplé počasie...

Po krátkom úseku po pravej ruke sa nám objavuje "hotel". Je to už len ruina, tento hotel najväčšiu slávu zažil počas olympijských hier, druhu "slávu" zažil počas občianskej vojny v Juhoslávii. Po celom hoteli z vnútra aj z vonku sú vidieť diery po streľbe. Auto parkujeme pred hlavným vchodom. Ideme ho preskúmať. Na prízemí je vidieť, že sem miestny chodia hrať airsoft. Pomaly vystúpime až na strechu, kde už rastú stromčeky a kríky. Bol to veľký hotel, vo vnútri nešetrili priestormi, musel to byť na tú dobu luxusný hotel.

Kúsok sa autom presúvame ku skokanským mostíkom, ktoré už len chátrajú. Aj tu pod mostíkmi ľudia piknikujú. Je tu betónový pamätník, kde počas olympijských hier odovzdávali víťazom medaily.

Autom ideme naprieč Sarajevom do druhej lokality olympijských hier. Cestou prechádzame okolo parku "Vraca memorial park". Je to pamätník II.sv. vojny. Na pamätných kamenných tabuliach je 11-tisíc mien mužov, žien a detí, ktorí zahynuli počas II.sv. vojny a pre ich pamiatku tu horí večný oheň. Pamätník bol postavený r. 1981.

Nad Sarajevom na horskom masíve Trebević bolo druhé stredisko olympijských hier r. 1984. Hore na tento kopec zo Sarajeva vedie lanovka, ktorú nielen turisti ale aj domáci vo veľkom využívajú.
My využívame naše auto :-), ktoré parkujeme rovno pod bobovou dráhou.

Táto bobová dráha bola postavená na olympijské hry. Dráha sa potom využívala aj na preteky svetového pohára, ale počas vojny v Juhoslávii v roku 1992-95 bola poškodená. Dnes je ponechaná svojmu osudu, je postriekaná rôznymi grafitmi, ktoré dávajú dráhe zvláštne čaro. Prejdeme sa po dráhe až na štart. Je to zaujímavý zážitok...

Je to príjemná prechádzka, počasie na toto ročné obdobie je neskutočne príjemné... Autom sa presunieme do cieľa dráhy. Je vidieť, že sem už málokto zablúdi. Asfaltová cesta je už sem-tam zarastená. Ešte si popozeráme ruiny pri cieli, a autom smerujeme strmo dole po úzkej kamenistej ceste späť do Sarajeva. Malý offroad priamo Sarajeve :-)

Sarajevom len prejdeme a smerujeme na vodopád Skakavac cca 14 km od Sarajeva, vyše 40 min. Cesta asi v polovici sa zmenila na kamenistú lesnú, hodne stúpa a kľukatí sa. Asi tak 3 km pred vodopádom sú odstavené autá, ale náš tvrdohlavý Johny trvá na tom, že pokiaľ sa dá ísť autom, tak ideme :-)

Po 1,8 km je závora a tu musíme odstaviť auto, ďalej ideme pešo. Najprv je to celkom príjemná vychádzka, ale posledných 800 m chodníček prudko klesá serpentínami až ku kotlu vodopádu. Ale stálo to za to. Bol to krásny zážitok...

Späť k autu už ideme za šera, behom pár minút sa úplne zotmelo.

Je to zaujímavé ísť kamenistou cestou v lese a potme nočný offroad :-).

Po príchode do Sarajeva ideme rovno do centra, kde parkujeme auto a ideme sa  prejsť po starom meste Baščaršija.

28.10.2019 pondelok

Ráno sa autom predierame uzučkými a ešte užšími uličkami Sarajevom, spätnými zrkadlami skoro oškierame domy... Ale bez ujmy na aute sa dostávame na Bielu pevnosť. Ale škoda, ešte je zavretá, nikde sa nedá dočítať o koľkej ju otvárajú. Pritom na internete som sa dočítala, že je otvorená nonstop... aspoň výhľad na Sarajevo je úžasný...

Sadáme do auta, dopĺňame zásoby a smerujeme do jaskyne Bijambare. Celá asfaltová cesta č. 18 od Sarajeva plynulo stúpa údolím. Po hodine jazdy auto nechávame na parkovisku. Ďalej musíme pešo asi tak 3 km. Prechádzka cez les je príjemná až po jaskyňu. Tam sa chodník mení z asfaltu na hlinený a prudko stúpa hore k jaskyni.

Horná jaskyňa je voľne prístupná, je len pár metrov hlboká. Do strednej jaskyne sa môže len so sprievodcom, prvý vstup je o 11 h., čo sme nemali šancu stíhať, a ďalší vstup je až o 14 h. Nechce sa nám čakať skoro dve hodiny, tak ideme naspäť k autu. Cestou stojíme pri kultúrnej pamiatke, sú to staré náhrobné kamene. Nevieme sa o nich viac dočítať, škoda...

O hodinu parkujeme v Sarajeve pri "Sarajevo city center", je to obrovské nákupné centrum, a nad ním je hotel. Tu si dáme neskorý obed za veľmi prijateľné ceny.

Potom sa prejdeme do "Veliki park" kde je krásny zo skla spravený pamätník deťom ako obetiam občianskej vojny v Juhoslávii. V parku sú akoby porozhadzované staré náhrobné moslimské pomníky.

Pešo sa presunieme do múzea "Historical Museum of Bosnia and Herzegovina", je venované spomínanej občianskej vojne. Ešte stále v celom Sarajeve ako aj v celej BiH sú vidieť pozostatky vojny, rozstrieľané domy. V Sarajeve na chodníkoch sú vyznačené časti po granátoch a streľbe, volajú to ruže Sarajeva. Píšu, že Sarajevské ruže sú pamätníky na pamiatku zabitých občanov počas obliehania Sarajeva v občianskej vojne. Sú to krátery v asfalte na chodníkoch, ktoré vznikli ostreľovaním mesta a po vojne boli naplnené červenou hmotou. Symbolicky sa volajú Sarajevo Roses, pretože sa podobajú ruži roztrhaných lístkov, ktoré symbolizovali rozliatu krv nevinných civilistov.

Pridávam niektoré fotky z múzea, ktoré vystihujú niektoré stavby v Sarajeve počas vojny 1992-1995 a dnes.

Kreslené obrázky je len malá ukážka tvorby umelcov z celého sveta na tému vojna/mier uverejnené v Sarajevskom múzeu...

29.10.2019 utorok

Ráno opúšťame Sarajevo, smerujeme na juh. Pár km od Sarajeva je mestečko Vogosca, nie je ničím zaujímavým, je to mesto ako mnoho iných v BiH. Až na to, že pri hlavnej ceste na malom kopčeku je betónový monument ako pamätník II.sv.vojny. Prinútime deti vystúpiť z auta a ideme sa k nemu prejsť a trošku nafotiť.

Cestou do Mostaru stojíme v meste Konjic. Je tu historický kamenný most 86,20 m dlhý, postavený r. 1682. Počas II.sv.vojny bol značne poškodený nemeckou armádou. Rokoch 2003-2009 bol zrekonštruovaný a bol vyhlásený za národnú pamiatku. Vyzerá ako nový.

Len 8 km od mestečka Konjic je "Titov bunker". Už od centra je to prehľadne značené. Asfaltová cestička vedie popri rieke Neretva až k bunkru. Keď pred bránou zaparkujeme auto, vyjde chlapík a upozorňuje, že až o 12 h otvárajú. Máme čas, tak zídeme k rieke Neretva a tam chvíľu vegetujeme. Sme v niekde v horách, slniečko na toto ročné obdobie úžasne hreje, voda v rieke je neskutočne čistá - je tu super...

O 12 h pri bráne nás chlapík autom posiela ešte asi 800 m k bunkru. Platí sa tu vstupné 30 eur za dvoch dospelých a dve deti.

Trošku histórie v skratke : Kto bol Josip Broz Tito ? Bol jedným z 15 detí chorvátskeho kováča Franja Broza a Slovinky Marije. Po skončení základnej päťročnej školy a neúspechoch pri ďalšom štúdiu odišiel pracovať ako kovorobotník do mesta Sisak. Bojoval v prvej svetovej vojne. Bol organizátorom juhoslovanského komunistického odporu proti nemeckým a talianskym okupantom počas II. sv. vojny. Okrem boja proti okupantom však bolo cieľom aj nastolenie komunistického režimu. Postupne sa Titovi podarilo získať okrem sovietskej podpory aj podporu zo strany Spojeného kráľovstva. Jeho partizánska armáda s viac ako 800 000 osobami postupne svojpomocne oslobodila podstatnú časť krajiny. Tito sa na konci vojny dokonca pokúsil anektovať časť rakúskeho pohraničia, ale skorý príchod britských vojsk mu v tom zabránil. V roku 1945 získal ústavnú väčšinu v Národnom fronte, ktorý odvolal z funkcie kráľa Petra II. a založil Demokratickú federatívnu Juhosláviu. Politikovi pochádzajúcemu z maloroľníckej rodiny sa podarilo dosiahnuť súdržnosť rozličných skupín obyvateľstva.

Tito sa stal v roku 1953 prezidentom Juhoslávie, a šiel svojou vlastnou cestou socializmu. V zahraničnej politike sa orientoval na Hnutie nezúčastnených krajín, v ktorých videl protiváhu veľmocí. V 60. rokoch si ako vodca Hnutia nezúčastnených získal medzinárodné meno. V dôsledku obáv zo sovietskej invázie dlhodobo budoval veľkú armádu, čiastočne s podporou USA. Na konci jeho vlády krajina čelila ekonomickej depresii. Zomrel 4. mája 1980 vo veku 87 rokov v Ľubľane.

Titov bunker bol roky dobre udržiavaným tajomstvom. Bol postavený v tajnosti v rokoch 1953 až 1979 pod názvom D-O ARK. Tento impozantný priestor leží 280 m pod zemou  v masíve hory Zlatar. Vonku sú tri obyčajné domy obklopené prírodou, cez jeden z nich je vstup do samotného bunkra. Existuje ešte jeden východ z objektu, ktorý nie je zaznačený na mape. Vedie niekam na kopec Zlatar.

Prešli sme chodbou prvého domu, a sprievodca nám otvoril ťažké kovové dvere, do tunela, ktorý nás doviedol na križovatku podzemných chodieb. Hlavná chodba v pôdoryse má tvar podkovy. Bunker má celkovú výmeru 6 854 m², obsahuje ochranné systémy, protipožiarny systém, ochranu pred radiaciou, má viac ako 100 postelí pre personál, dve veľké konferenčné miestnosti, operačné strediská s priamym telefonickým spojením s predsedníctvom Federálnej republiky a káblovú televíziu, dve kuchyne, päť veľkých toaliet, kryptografické centrum, nemocnicu... Vo vnútri bunkra je tiež niekoľko miestností pre celkom 21 systémov údržby. Obsahuje dve nádrže s 50 tonami paliva, dva systémy vetrania, nádrž so 170 m3 vody + čerpačku a filtráciu podzemnej vody... Každý systém má alternatívu v prípade, že zlyhá.

Priestory pre samotného Tita pozostávajú z piatich miestností: sekretárska a spoločenská miestnosť vedie do Titovej kancelárie prepojenej so spálňou a odtiaľ vstúpite do miestnosti prvej dámy bývalej Juhoslávie Jovanky Brozovej, zatiaľ čo posledná miestnosť je oddychová miestnosť. Prvá dáma Juhoslávie mohla byť ako jediná žena v bunkri.

Bunker bol postavený, aby fungoval ako centrum vojenských operácií (útočisko pre hlavné veliteľstvo) a útočisko pre prezidenta Tita, jeho rodiny a najbližších spolupracovníkov v prípade (atómovej) vojny. Bunker má viac ako stovku priestorov s úplne zachovaným inventárom.  Bunker bol navrhnutý tak, aby zabezpečil nerušený život 350 ľudí počas šiestich mesiacov.

Teplota v bunkri je medzi 21 a 23 ° C a vlhkosť vzduchu je 60 až 70 percent, čo je ideálne pre život.
Na tú dobu sa do bunkra investovalo 4,6 miliárd dolárov. Až do 90. rokov minulého storočia bola výstavba a existencia tohto bunkra najzachovalejšie vojenské tajomstvo bývalej socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia.

O zariadenie sa v súčasnosti stará päť vojakov a patrí pod Ministerstvo obrany Bosny a Hercegoviny.

Bunker D-O ARK je dnes miestom stretnutí umelcov z regiónu, Európy a sveta. Od mája do septembra 2018 sa v bunkri konalo prvé bienále súčasného umenia. Zúčastnilo sa na ňom 44 umelcov z 18 krajín sveta a zaznamenalo viac ako 15 000 návštevníkov. V tom čase bolo v bunkri umiestnených 50 diel, ktoré sa stali trvalými expozíciami.

Na financovaní projektu sa podieľa päť krajín: Srbsko, Čierna Hora, Turecko, Chorvátsko a Bosna a Hercegovina. Druhé bienále sa uskutoční 26. apríla 2020.

Titov bunker  bol tretím najväčším vojenským zariadením v bývalej Juhoslávii. Prvým je podzemné letisko Zeljava neďaleko mesta Bihač a druhým vojenský prístav Lora pri Splite.

O letisku Zeljeva som už písala:

Za mestečkom Konjic sa dostaneme na cestu E73 smer Mostar. Cesta lemuje koryto rieky Neretva až do Mostaru. Cesta je plná zákrut, dlhé stúpania striedajú dlhé klesania, prechádzame viacerými tunelmi. Cesta vedie niekoľko km horským priesmykom, nad ktorým sa týčia skalné bralá. Je to zaujímavá cesta, páči sa nám.

Smerujeme do mestečka Blagaj, ktoré je cca 15 km pod Mostarom. Chceme vidieť kláštor postavený islamským rádom dervišov (tekija) z roku 1520 a pod ním vyvierajúci prameň rieky Buny (Vrelo Bune). V centre Blagaj je platené parkovisko, kde aj zaplatíme 2 eurá, ale môžeme ísť ešte ďalej a auto parkujeme pri stánkoch so suvenírmi kúsok od brány do kláštora. V celom areáli je len pár ľudí.

Kláštor dervišov už nemá svoj pôvodný vzhľad zo začiatku 16. storočia.  V roku 1851 bol prestavaný, preto kláštor obsahuje prvky osmanskej architektúry aj stredovekého štýlu. Pred vstupom si musia ženy zahaliť vlasy, všetci sa musia vyzuť a prehliadku absolvovať bosý.

Miestnosti kláštora sú v tradičnom štýle. Nachádzajú sa tu obytné izby, kúpeľne, modlitebne, kupola s farebnými hviezdičkami... Interiér je bez výzdoby, je  strohý, ale všade na podlahách sú farebné koberce. Všetko to spolu pôsobí akosi tajuplne. Z okien a z balkóna na prvom poschodí je krásny výhľad na prameň rieky Buny.

Nad kláštorom sa týči stometrový skalný útes, pod ktorým vyviera rieka Buna. Píše sa, že tento prameň patrí medzi najsilnejšie v Európe a voda z neho medzi najčistejšie. Po mostíku prechádzame na druhú stranu, kde po úzkom kamennom chodníčku sa dostaneme priamo k vode. Miestny chlapík nás na nafukovacom člne preplavil (iba pár metrov) až do samotnej jaskyne, kde podľa jeho informácií vyviera vo viac ako 35 m hĺbke voda rieky Buna.

30.10.2019 streda

V Mostare máme  bývanie cca 600 m od centra starého mesta. Ráno smerujeme do mestečka Medugorje. Stúpame serpentínami nad Mostar, po pár km je odbočka na kopec Hum, tak tam odbáčame. Na samom vrchole je postavený obrovský kríž , ktorý je v noci nasvietený. Odtiaľto je krásny výhľad na Mostar a okolité hory.

Millennium kríž je rímskokatolícky kríž na vrchu Hum nad Mostarom (436 mnm). Bol postavený ako symbol jubilejného dvetisícročného kresťanstva, odtiaľ názov Millennium. Kríž bol tiež postavený ako symbol utrpenia, ktorým toto mesto prešlo vo svojej nedávnej histórii. Je to najväčší kríž v celej Bosne a Hercegovine, vysoký 33 m. Je viditeľný zo všetkých častí Mostaru, ako aj z jeho južných predmestí. Výška 33 metrov bola zámerne vybraná, pretože Ježiš Kristus mal v čase ukrižovania toľko rokov . Miléniový kríž je pútnickým miestom.

Pred obedom parkujeme v Medugorje = Medzihorie. Aj v tomto období je tu veľa ľudí z rôznych krajín. Na hlavnej ceste je množstvo obchodíkov so suvenírmi. Dedina Medugorje sa v historických záznamoch spomína už v roku 1599.

Medugorje je pútnické miesto a "preslávilo sa", keď 24. júna 1981 šesť mladých ľudí nad miestom, ktoré volajú Podbrdo - Vrch zjavenia (sa nachádza niekoľko metrov nad časťou Medugorja - Bijakoviči) videli mladú ženu s dieťaťom v náručí, ktorá im rukou ukazovala, aby sa k nej priblížili, ale kvôli strachu to neurobili. Na druhý deň cítili, že sa musia vrátiť na to miesto. V ten deň sa podľa ich tvrdenia s Pannou Máriou modlili a rozprávali. Preto 25. jún sa v Medugorji slávi ako deň výročia zjavenia. Medugorje si vyslúžilo titul spovednica sveta - je tam postavených 25 spovedníc. Okolie kostola sa neprestajne upravuje, pretože si to vyžaduje stále sa zvyšujúci počet pútnikov. Najväčší zásah do priestoru bola azda stavba vonkajšieho oltára za kostolom s 5 000 miestami na sedenie.

Deti zapália sviečku na pamiatku našich drahých, ktorí už nie sú medzi nami.

Z Medugorja smerujeme na vodopády Kravica. Pri ceste miestny chlapík predáva svoje produkty "svieže vóce": mandarínky, jablká, granátové jablká, mandle lieskovce, fazuľu rôznej veľkosti a farby ... Kupujeme od neho med, mandarínky a granátové jablká. Toto ovocie má úplne inú chuť, ako ovocie kúpené u nás v Bille :-)

K vodopádom Kravica sa platí vstupné, pýtajú 10,- eur, že len za dospelých. Je tu iba pár ľudí... Že vraj v letnej sezóne je tam hlava na hlave...
Vodopády Kravica sa nachádzajú na rieke Trebižat pri obci Gornji Studenci. Sú viac ako 120 metrov široké a 28 metrov vysoké. Popri rieke ideme chodníčkom asi 600 m k Malej Kravici, je to príjemná prechádzka, slniečko úžasne hreje...

Ako ďalšiu zastávku chceme ísť pozrieť kamenné náhrobné pomníky "Boljuni". Navigacia nás vedie okolo obrovského jazera "Hutovo blato" ktoré je súčasťou "Park prírodno Hutovo Blato". Jazero je obklopené z troch strán veľkými horami. Cesta našťastie asfaltová vedie po stráňach týchto kopcov, je hodne kľukatá. Popri ceste sú roztrúsené domy, pri ktorých je veľa veľkých fóliovníkov. Pri nejakej osade sa zrazu cesta mení na ešte užšiu kamenistú a veľmi strmú. Jedna domáca pani na nás aj divne pozerá, že čo tam robíme... Po pár metroch sa rozhodujeme, že nebudeme auto trápiť fakt ťažkým offroadom, keby sme mali iné auto, tak to dáme :-) Musíme pár metrov pomaličky scúvať, kým sa nám podarí auto otočiť.

Kúsok sa vrátime a odbáčame do hôr kade vedie úzka strmá kľukatá a hlavne asfaltová cesta hore :-) cesta R426...

Hore sa cesta rozdeľuje, jedna smeruje na pobrežie (mesto Neum) a druhá do vnútrozemia cez hory do mestečka Stolac. Kúsok od Stolaca je "Radimlja nekropola", kam máme namierené. Odbáčame na Stolac na cestu M17.3, je asfaltová, ale ešte užšia, niekoľko km vedie hrebeňom hory, mierne klesania striedajú mierne stúpania a stále je veľmi kľukatá...

Z ničoho nič sa cesta rozšíri na dvojprúdovú a do cieľa k Radimlja nekropola to máme 12 km. Cesta sa naďalej kľukatí a už len klesá...
Najprv stojíme v meste Stolac. Autom sa doslova vyštveráme až po bránu zrúcaniny hradu Vidoski. Asi to nemysleli tak, že autom sa chodí až hore, lebo cestička je uzučká a hore sa nedá ani poriadne otočiť :-)

Hrad, v histórii sa uvádza ako mesto, za svojej najväčšej slávy muselo byť obrovské. Aj teraz pôsobí monumentálne a majestátne... Prvá zmienka o meste Vidos pochádza z 19. februára 1444 v listine kráľa Aragon-Naples Alfonso.
Mesto Vidoski sa nachádza na kopci Križevac a v 17. st. bol najlepším opevneným mestom v Hercegovine. Celková plocha je 20 503 m 2, ktorá bola obklopená hradbami s 13timi kamennými vežami. Vo vnútri mesta sa nachádzalo 10 vodných nádrží, sklad múky, obytné štvrte a mešita, ktorá bola zničená v roku 1906 a nebola obnovená.

S príchodom rakúsko-uhorskej monarchie na územie Bosny a Hercegoviny začala monarchia analyzovať existujúce osmanské pevnosti, ktoré boli v mnohých prípadoch modernizované tak, aby vyhovovali novým spôsobom vedenia vojny. Vďaka tomu mesto Vidoski malo okresný úrad, velenie vojenskej stanice, vojenskú nemocnicu, vojenský zásobovací sklad, veliteľstvo stanice, colnú a finančnú stráž. Mesto malo poštu a telegraf, bol vybudovaný vodovodný systém a v roku 1912 bola zriadená telefónna prevádzka.
V roku 2003 bol hrad Vidoski vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku Bosny a Hercegoviny.

Za mestom Stolac stojíme "Radimlja nekropola". Platí sa tu vstupné 2,- eur na osobu. Prechádzame sa medzi kamennými náhrobnými blokmi...

Nekropola Radimlja je jedným z najcennejších a najvýznamnejších nekropoly so 133 stećakových náhrobkov v Bosne a Hercegovine, a zároveň jednou z najcennejších pamiatok stredovekého obdobia Bosny a Hercegoviny. Nachádza sa v obci Vidovo polje , 3 km západne od mesta Stolac. Nekropola vznikla pravdepodobne na konci 14. storočia, keď boli vytesané tri veľké náhrobné kamene, z ktorých dva sú bohato zdobené figurálnymi reliéfmi . Väčšina stećakovských náhrobkov však pochádza z 15. a 16. storočia.

Za tmy sa vraciame do Mostaru. Parkujeme kúsok od najznámejšieho kamenného mosta. Potúlame sa po starom meste, ktoré má príjemnú atmosféru...

31.10.2019 štvrtok

Pešo ideme preskúmať Mostar :-)

Prvým našim cieľom je pamätník II.sv.vojne "Partisans memorial cementery". Autorom je architekt Bogdan Bogdanović, r. 1960 ho začali stavať a až 25.9.1965 ho oficiálne otvoril Josip Broz Tito. V r. 1992 počas občianskej vojny v Juhoslávii bol veľmi poškodený. Po vojne pokračovalo ničenie a devastácia pamätníka následkom zanedbávania, nedostatočnej údržby a aj ľudskou rukou. Roku 2003 ho začali opravovať a 9.5 .2005 ho opäť oficiálne otvorili. Rozprestiera sa na 5 tisíc m2, na cintoríne sa nachádza takmer 600 náhrobných kameňov a každý kameň má svoj symbolický význam, podobne ako celý pamätník.
  V roku 2006 bol vyhlásený za národnú pamiatku.

Pešo sa presúvame mostarskými uličkami k "Mostarski Zvonik Mira" = Mostarská mierová zvonica. Táto veža vysoká 107,2 m je súčasťou "Franjevački samostan" = Rímskokatolíckeho kostola svätých Petra a Pavla.

Podmienky na výstavbu tohto kostola boli vytvorené oslabením osmanskej moci, uvoľnením disciplíny a reformami Osmanskej ríše. V roku 1866 bol postavený františkánsky kostol sv. Petra a Pavla v samotnom meste Mostar. O tridsať rokov neskôr bol dokončený františkánsky kláštor. Kostol bol v centre frontovej línie oddeľujúcej moslimov a kresťanov v občianskej vojne v Juhoslávii. Bol zničený pri srbsko-čiernohorskom ostreľovaní Mostaru v roku 1992. Po vojne bol prestavaný. Kostol má najvyššiu zvonicu v Bosne a Hercegovine a je to symbol mieru. Za vstupné sa dá výťahom dostať asi do dvoch tretín hore, ďalej po schodoch a zo 75 m výšky je krásny výhľad na celý Mostar.

Staré mesto je od zvonice kúsok, prechádzame starým kamenným mostom. "Stari Most" postavil turecký architekt Mimar Hajrudin v roku 1566 na pôvodných rímskych základoch. Oblúk sa týčil vo výške 20 metrov nad hladinou rieky Neretvy a bol dlhý 27 metrov. Most staval na príkaz sultána Sulejmana II., ktorý mu hrozil smrťou, ak sa zrúti do vody. A tak Hajrudin ešte predtým, ako dali dole lešenie, utiekol do hôr.

Starý most z bieleho vápenca vydržal takmer štyri a pol storočia. Prežil dokonca aj druhú svetovú vojnu, počas ktorej ho nacisti podmínovali, ale nedovolili si ho vyhodiť do vzduchu.
Až 9. novembra 1993 ho zničili chorvátski vojaci. Most rekonštruovali od roku 2001 tureckí inžinieri, ktorí sa špecializujú na opravy stavieb z čias Osmanskej ríše. Kombináciou starých techník a modernej technológie postavili vernú kópiu mosta, ktorý bol zaradený na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO. Z pôvodných 456 kamenných blokov vylovili potápači len časť, zvyšok priviezli z pôvodného kameňolomu. Kamene z vápenca tenelija boli opracované tak dokonale, že do seba zapadali a na spojenie nebolo treba maltu. Podľa niektorých agentúr stavitelia použili železné svorníky a olovo ako výplň. Most slávnostne otvorili 23. júla 2004. Rekonštrukcia stála 15 miliónov eur.
Stari most bol a stále je skutočným symbolom nielen Mostaru, ale celej Bosny.

Rok 1993 bol pre Mostarčanov veľmi zlý. Vzájomné ostreľovanie oboch strán ponad brehy Neretvy mesto úplne zničilo. To, čo sa nepodarilo srbskému delostrelectvu, dokončili samotní Bosniaci a Chorváti. Ešte dnes po celom Mostare sú vidieť vojnou zničené domy.

Cez Starý most pomaličky prechádzame do druhej časti starého mesta a medzi domčekmi so suvenírmi sa presúvame k pešej zóne časti novšieho mesta.

Tu navštívime "Museum of War and Genocide Victim 1992-1995".  Platí sa vstupné, deti púšťa zadarmo. Keď vojdeme do múzea, sme tam najprv úplne samy, až neskôr príde pár ľudí.

Múzeum pozostáva hlavne z fotografií mladého fotografa z Nového Zélandu, ktorý zostal v Mostare počas mesačného obliehania. Fotky zachytávajú boje medzi bosnianskymi Chorvátmi a bosnianskymi moslimami priamo v Mostare. Každá fotografia má svoj príbeh a vy si skutočne uvedomíte, aké to bolo v tom čase a nie príliš dávno. Premietajú tam krátky film o ťažkom živote v Mostare počas bojov. Zadná miestnosť je venovaná všetkým návštevníkom, kde môžu na lístoček napísať svoj odkaz a nelepiť ho na stenu. Je to pôsobivé, je tu vidieť písmo z celého sveta...

Vedeli ste, že počas občianskej vojny v Juhoslávii 1992-95 boli na jej území štyri koncentračné tábory? Hrôza... a to si všetci mysleli, že II. sv. vojnou "to" v Európe skončilo...

Pomaly plní dojmov sa vrátime na naše ubytovanie. Rozptýli nás pešia chôdza úzkymi uličkami Mostaru. V apartmáne si trošku oddýchneme... Nakŕmime sa sviežim vócem :-) a sadáme do auta... Cca 500 m nad mestom je kopec "Park Fortica". Cesta sem je asfaltová samé serpentíny, miestami aj celkom slušne strmá. Hore je chatka a stožiar s vlajkou BiH. V sezóne tu prevádzkujú ZipLine, najdlhší čo som doteraz videla. Má dĺžku cca 500 m, a dá sa "preletieť" na druhý kopec. Škoda, že teraz je zavretý. Slniečko svieti, ale hrozne fúka, tak sa tam len chvíľočku rozhliadneme. Je tu nádherný výhľad na Mostar.

Keď už sme hore ešte sa ideme autom previesť po pohorí. Je to skalnaté územie, skoro bez stromov, pasú sa tu ovečky a kravičky. Cesta je asfaltová, ale úzka a  kľukatá, striedajú sa tu iba mierne klesania a stúpania, ideme po náhornej plošine Podvelezje. Zrazu z auta vidíme nejakú pevnosť, široko ďaleko je pustá krajina, iba diaľke sú vidieť strechy pár domov. Dočítala som sa, že to bola rakúsko-uhorská opevnená vojenská stanica "Tvrdava Merdžan glava", vo výške 802 m.n.m. Bola postavená po rakúsko-uhorskej okupácii Bosny a Hercegoviny. Mostar bol základnou pevnosťou a mal 19 opevnených štruktúr, z ktorých sa zachovalo veľmi málo a sú vo veľmi zlom stave. Cestou vidíme ešte pozostatky troch pevností. Už sa stmieva, tak tou istou cestou sa vraciame do Mostaru.

Vonku je úplná tma, keď smerujeme na kopec Hum k Millennium krížu, chceme si ho potme nafotiť a je tu nádherný výhľad na nočný Mostar.

1.11.2019 piatok

Ráno vyrážame z Mostaru domov, v podstate by sme mali smerovať na sever  :-)

Ale najprv ideme na juhovýchod po ceste č. M6.1. Serpentínami vystúpime na obrovské pohorie, a po jeho náhornej plošine sa cesta kľukatí na východ krajiny. Kľukatí sa aj keď už klesáme, prechádzame hustým lesmi, menia sa stúpania - klesania...

Tesne pred mestom Gacko míňame obrovský povrchový uholný lom, a vzápätí tepelnú elektráreň. V mestečku Gacko nečakane zastavujeme na miestnom trhu... Kúpime si mandarínky, granátové jablká a papriku, všetko ich "svieže vóce" :-) Ľudia sú milí, veselí, pútame ich pozornosť, asi tam cudzinci nie sú bežný jav. Sme presvedčení, že túto trasu si turisti len tak nevyberú :-)

Prechádzame okolo priehrady Klinje, krajina je stále kopcovitá, lesnatá, cesta sa kľukatí údolím medzi vysokými pohoriami. Pár km za priehradou sa cesta mení na č. M20, stále sa kľukatí a kľukatí a kľukatí... od priehrady cesta vedie popri rieke Mušnica.

Vchádzame do Národného parku Sutjeska. Rieka sa mení na Sutjesku. Prichádzame na rozsiahlu dolinu, ktorá sa volá Tjentište. Tu bol vybudovaný "Spomenik Bitke na Sutjesci". Je venovaný národnooslobovacím bojom, ktoré prebiehali máji až júni 1943 v tomto údolí a jeho okolí. Cieľom bolo prelomiť nemeckú obruč. Najskôr bol v roku 1958 postavený pamätný kostol, v ktorom boli uložené pozostatky 3 030 bojovníkov zo Sutjesky. Nad ním bol v roku 1971 postavený pamätník, ktorý je majstrovským dielom socialistického monumentálneho umenia, dielom sochára Miodraga Živkoviča. Pamätník sa skladá z dvoch symetricky postavených betónových blokov (dve krídla) vysokých 19 metrov, ktoré fantasticky zapadajú do prírodnej krajiny. Za pamätníkom sa nachádza "Platónska brigáda" s kamennými pásikmi s menami jednotiek.

V roku 1975 bol postavený Pamätný dom bitky pri Sutjeske, ktorý počas občianskej vojny v Juhoslávii bol zničený. Píše sa, že pamätný dom prežil počas občianskej vojny len vďaka tomu, že vojakom chýbalo 1 000 kg výbušnín, aby ho vyhodili do vzduchu. Teraz už len chátra...

Kľukatou cestou č. M20 sa dostávame do mesta Višegrad, kde stojíme. Chceme tu minúť posledné tri bosnianske marky :-), ale pekáreň sme nenašli ...

Višegrad leží v hlbokom horskom údolí na rieke Drina. Mesto je známe predovšetkým vďaka historickému kamennému mostu "Most Mehmeda Paši Sokoloviće" cez rieku Drinu, ktorý je zapísaný na zoznam pamiatok UNESCO, a o rok neskôr za Národnú pamiatku BiH. O tomto starom moste vtedajší juhoslovanský spisovateľ Ivo Andrić napísal r. 1944 román Most na Drine. Za toto dielo Andrić dostal roku 1961 Nobelovu cenu za literatúru. Na jeho počesť bola na sútoku riek Rzav a Drina v r. 2011-2014 za peniaze známeho filmového režiséra Emira Kusturici vybudovaná nová štvrť, nazvaná Andrićgrad. Vďaka tejto štvrti a starému mostu sem prúdi veľa turistov.

Most bol vybudovaný medzi rokmi 1571-1577 na strategickom mieste, kde stará rímska obchodná a vojenská cesta z východu (Via Militaris), z Konštantínopolu / Istanbulu, prekonávala rieku Drinu a pokračovala ďalej do bosnianskeho vnútrozemia, do Sarajeva (Saray Ovası) a ďalej k Jadranu. Výstavbou mosta bol poverený najznámejší turecký staviteľ ranného novoveku, Mimar Sinan.

Most bol niekoľkokrát opravovaný. Tri oblúky boli zničené počas I. sv. vojny (1915) a v zničených miestach bol doplnený železnou provizórnou konštrukciou, ktorá nakoniec slúžila až do roku 1939, kedy bol most opravený. Vážne bol poškodený počas II.sv. vojny, v ktorej bolo zničených päť oblúkov. Dôkladnej povojnovej opravy sa mu dostalo v rokoch 1950-1952.

V lete 1992 sa tu odohrávali najhoršie zverstvá spáchané Srbmi na moslimov (Bošnjacích) počas bosnianskej, resp. juhoslovanskej vojny v rámci etnických čistiek. Hoci most je mimoriadnou pamiatkou moslimskej architektúry na Balkáne, po skončení juhoslovanských vojen žije na oboch stranách mosta iba obyvateľstvo pravoslávneho vyznania.

Z Višegradu smerujeme po ceste č. M5 do Srbska. Hranice prechádzame malým hraničným prechodom bez zdržania. Vďaka posunu času z letného na zimný stojíme "Memorial Kadinjača" už za tmy. Je krásne nasvietený, preto pôsobí až neskutočne a tajuplne. Pamätník Kadinjača bol v roku 1979 vyhlásený za Pamätník kultúry výnimočného významu  a je chránený Srbskou republikou.

Celý pamätný komplex slávnostne otvoril prezident Josip Broz Tito 23. septembra 1979.

Poslednú noc na tejto ceste spíme v srbskom meste Bajina Bašta, kúsok od hraníc s BiH.

2.11.2019 sobota

Vyrážame pred 9 hod a smerujeme do mesta Srebrenica v BiH. Bajina Bašta je hraničné mesto, kde prechádzame hranice do BiH malým miestnym hraničným prechodom. Celý čas cca 50 km sa cesta kľukatí popri rieke Drina, ktorej stredom je hranica medzi SRB a BiH. V meste Srebrenica stojíme na cintoríne "Memorial genocída". Srebrenický masaker bol vojnový zločin, spáchaný v júli 1995 počas vojny v Bosne a Hercegovine. Genocída sa zakladala na masovom, plánovanom vraždení zajatých civilistov, výhradne Bosniakov moslimského vyznania, mužov a chlapcov. Došlo k nej v regióne Srebrenica a spáchali ju Vojská Republiky Srbskej pod vedením generála Ratka Mladiča, spolu s polovojenskou jednotkou "Škorpión", ktorá bola pod kontrolou Ministerstva vnútra Srbska. Udalosť je považovaná za jeden z najväčších masakrov v Európe od druhej svetovej vojny a radí sa medzi najhroznejšie zločiny modernej európskej histórie. Zavraždených bolo cez 8000 Bosniakov. Aktuálny zoznam nezvestných a zavraždených ľudí v Srebrenici obsahuje 8373 mien (z toho 74 žien a 33 detí mladších ako 15 rokov), toto číslo však stále nie je konečné. Na cintoríne sú kamenné tabule s menami obetí a dátumom narodenia.

Po krvavom ostreľovaní tržnice Markala v Sarajeve, ktoré sa odohralo 28. augusta 1995, Severoatlantická aliancia začala nálety na ciele v Bosne a Hercegovine. V novembri 1995 bola podpísaná Daytonská dohoda, ktorá ukončila vojnu v Bosne a Hercegovine (v bývalej Juhoslávii).

Zo Srebrenice sa napájame na cestu M19, ktorá vedie popri rieke Drina a zároveň popri Srbskej hranici. Po vyše 130 km prechádzame hranice späť do Srbska, na diaľnicu A3, aby sme cca po 50 km vošli do Chorvátska. V Srbsku stojíme ešte raz a to, aby sme si pozreli pamätník a zároveň múzeum "Sremski front". K nemu sa dá prísť len po tejto diaľnici. Platíme vstupné 1,- euro za osobu. Sprevádza nás chlapík a rozpráva nám o pamätníku, múzeu a o bojoch. Front Srem bol vytvorený nemeckým velením juhovýchodnej armády po porážke v Srbsku na konci októbra 1944, aby sa zastavilo prenikanie Novej a Červenej armády do západných oblastí Juhoslávie.

Na tomto území do konca roku 1944 bola juhoslovanská armáda posilnená Červenou armádou a Bulharskou armádou. Od začiatku roku 1945 boje viedli už len jednotky juhoslovanskej armády, červená armáda sa musela presunúť na severný front cez Maďarsko do Československa. Tieto boje trvali až do 12. apríla 1945, keď sa prelomil front Srem. Po prelomení frontu Srem oslobodzovali sily juhoslovanskej armády celé územie okupovanej Juhoslávie, na Istrii, na slovinskom pobreží, a niektoré jednotky dosiahli Terst.

K múzeu prechádzame popri nízkych múrikoch, kde sú názvy jednotlivých brigád armád a mená partizánov, ktorí v týchto bojoch zahynuli.

Od Srbsko Chorvátskych hraníc máme cca 40 km do mesta Vukovar, leží na rieke Dunaj. Tu je naša posledná zastávka na tejto ceste. Stojíme, aby sme si pozreli múzeum vojenskej techniky pod holým nebom. Niektorá technika je otvorená a dá sa vojsť dnu.

Prevezieme sa krížom cez Vukovar. Na jeho okraji stojí zvláštny pamätník "Spomen park Dudik", ktorý je venovaný 455 partizánom, ktorí boli popravení orgánmi nezávislého Chorvátska počas II.sv. vojny v Juhoslávii. Bol postavený v rokoch 1978 - 1980, a navrhol ho Bogdan Bogdanović. V roku 1973 bol park klasifikovaný ako pamiatka kultúrneho významu Chorvátska.

Pri pamätníku si dáme večeru - čo auto ponúka... a už potme vyrážame smer domov. Po maďarskú hranicu je to cca 85 km, prší, preto cesta ubieha pomaly. V Maďarsku nabiehame na diaľnicu č. M6 už len mrholí a hneď cesta lepšie ubieha ... Do Stupavy sme dorazili presne 23:15...

Za 8 dní sme prešli 2520 km

7 dní na prelome október a november slnečno teplo, 1 posledný deň škaredé upršané počasie

3 noci v Sarajeve

3 noci v Mostare

1 noc Bajina Bašta/ Srbsko