Poľsko 8/2015

Tentoraz voľba auta padla na Škodovku Roomster, zadné sedadlá nechávame doma, na miesto nich tam "sáčkujeme" bicykle a celú našu batožinu. Vyrážame poobede po práci a smerujeme na sever cez Žilinu, na hraničný prechod Zwardon a ďalej do mesta Lodž. Sem prichádzame okolo 23 h a hľadáme mestský kemp. Niekoľko krát prejdeme okolo bodu, ako navigácia ukazuje, ale po kempe nie je ani zmienka. Sú tu len nejaké chatičky a nejaká podivná krčma, tak sa radšej točíme a ideme ďalej. O pár km ďalej, sami nevieme kde stojíme, parkujeme auto medzi inými autami, sklápame sedadlá a za chvíľu už spíme.

Ráno je naše auto jediné zarosené... ani nevystupujeme a ideme ďalej. Stojíme na najbližšej pumpe, kde si dáme raňajky, rannú hygienu a pokračujeme v ceste na severovýchod. Smerujeme k Mazurským jazerám. Po pár desiatkach km nás navigácia posiela doľava, Johny spomaľuje, ale to kam nás posiela - tam ani cesta nie je... Tak ideme ďalej rovno. No po pár km, nás navigácia zase posiela doľava. To sa už skoro podobá na cestu, tak odbáčame. Veď navigácia nás tam posiela... Táto "cesta" je niečo medzi dláždenou a lesnou. Cesta sa neskôr mení už len na lesnú ujazdenú "cestu". Prechádzame najprv okolo lúk a kde tu sa objavujú malé lesíky, ktoré sa po pár km zmenia na celkom hustý veľký les.

Po ďalších pár km, Johnyho pozornosť upriamujem na obrovské "skaly", ktoré sa nám objavujú v hustom lese. Vystupujeme z auta, aby sme to preskúmali. Ono to nie sú skaly, ale obrovské kusy betónu. Sú to pozostatky bunkrov po nemeckej armáde z druhej sv. vojny.

Wolfsschanze (slov. Vlčia hradba) je označenie komplexu budov a bunkrov, nachádzajúceho sa blízko mesta Kętrzyn vo Východnom Poľsku a slúžil ako jeden z hlavných stanov Adolfa Hitlera počas druhej svetovej vojny. Už vtedy sa komplex nachádzal v husto zalesnenej oblasti. Pozostával z niekoľkých bunkrov a opevnených budov, obklopených niekoľkými prstencami zákopov obohnaných ostnatým drôtom.

V roku 1941 dal v týchto lesoch Führer vybudovať vojenské veliteľstvo s názvom Vlčia hradba, a učinil tu jedny zo svojich najdôležitejších rozhodnutí. Poslední nemeckí vojaci ho opustili 25. januára 1945 z dôvodu postupu Červenej armády. Hitler dal príkaz celý komplex zničiť, aby sa nedostal do rúk Sovietskej armáde, lebo ho považoval za príliš dôležitý. Dnes celý komplex slúži ako múzeum.

Keď vychádzame z lesa, povrch cesty sa mení od kamenistej cez dláždenú a nakoniec na asfaltovú. Prichádzame k areálu vojenského múzea, kde je vystavená vojenská technika z druhej sv. vojny, je tu maketa celého komplexu Wolfsschanze.

Ďalším našim cieľom v tento deň je prístupný podzemný bunker a vyhliadková veža. Táto veža je vyrobená z oceľových profilov a ťahokovu. Hore na veži je výrazne cítiť jej pohyb od vetra. Na celej veži sme celý čas sami, čím to bude ?

Z veže je prekrásny výhľad na celé široké okolie Mazurských jazier, a vyšlo nám aj počasie a viditeľnosť je úžasná...

Cestou ešte natrafíme na jeden divný betónový unikát. Mal slúžiť ako plavebná komora na kanáloch, ktoré mali spájať Baltské more s Mazurskými jazerami. Kôli vojne sa nikdy nedostavali.

V súčasnosti je to turistická atrakcia. Po tomto betónovom monštre vybudovali ferraty a z najvyššieho miesta sa dá po lane spustiť ponad močiar na pevnú zem. No nevyskúšaj to...

Pokračujeme v ceste, ktorá "presne" kopíruje hranice s Ruskom - Kaliningradská oblasť. Po nich dorazíme do pobrežného mestečka Frombork. Je to krásne malebné mestečko. Upúta nás obrovská katedrála, len do vnútra sa nedostaneme, lebo práve teraz je tam svadba. Potúlame sa po centre a pozdravíme sochu Koperníka. Navigácia nám ukazuje, že z Fromborku by mal jazdiť trajekt krížom cez Wislany záliv do mestečka Nowa Karczma - na úzkom páse vychádzajúceho do Baltického mora. Tým sme si chceli cestu skrátiť. Ale zisťujeme, že trajekt nejazdí, vlastne neexistuje.

Sadáme do auta, obchádzame Wislany záliv a smerujeme na "posledný" bod v Poľsku - trojbod: Poľsko - Rusko - Baltské more. Okolo 17 h prechádzame cez mestečko Nowa Karczma, a pár km za ním nájdeme celkom veľké parkovisko - posledný civilizovaný bod. Výberčí parkovného už má zabalené, tak parkujeme zadarmo. Ešte nás upozorňuje, že na hranice s Ruskom na bicykloch nám to môže trvať cca 20 min. Neváhame, rýchlo sa prezlečieme, zložíme bicykle a po lesnej ceste šliapeme do pedálov. Zanedlho sme tam, na Ruských hraniciach, rýchla fotka: Mirka za hranicami ...

Popri hranici sa prehupneme cez piesočnú dunu a sme na pobreží Baltického mora. Naskytne sa nám krásny až úchvatný výhľad: nekonečné more a piesočné pláže, jemné vlny, západ slnka a nikde nikto, len my... aká romantika. Zaujímavé na tom všetkom je to, že za celkom chatrným plotom je akože Rusko, kde nie je ani stopa po ľuďoch, vlastne nedotknutá časť prírody a na strane Poľska je všade prítomná stopa po človeku... Užívame si kľud, šum mora a krásny západ slnka...

K autu sa vraciame po pobreží, musíme ísť presne na rozhraní vody, tu je piesok najtvrdší, lebo ináč sa nám kolesá zabárajú do piesku, je to celkom drina. Bicykle máme celé od jemného piesku :-)  V kúte parkoviska si postavíme stan, dáme si večeru a zalezieme do stanu spať.

Ešte som zabudla napísať, že pred vstupom na parkovisko sa objavila dopravná značka "pozor divé svine". Celkom sme sa na tom večer pobavili, ráno už nie. V noci som sa zobudila na to, že okolo stanu sa niečo deje a strašne to "fučí". Že by to boli tie divé svine... ? Keď sa zobudíme zisťujeme, že tu na divoko spali ešte ďalší ľudia ... nie sme jediní "šialenci" ...

Ráno sa presúvame do Gdanska. Podarí sa nám zaparkovať skoro v centre. Je to krásne historické mesto, jedno z tých, ktoré sa musí v Poľsku vidieť. Po Gdansku sa presúvame na bicykloch, je to pohodlnejšie a vďaka bicyklom sa po mestskej promenáde dostaneme skoro až do Gdyne. Tieto dve mestá sú prepojené mestom Sopot, v skutočnosti by to mohlo byť jedno obrovské mesto. Keď sme prechádzali z jedného do druhého a tretieho ani sme nevedeli. Prímorská promenáda lemuje piesočné pobrežie niekoľko desiatok km, je určená okrem áut všetkým: peší, cyklisti, korčule a všetko čo má kolesá a nemá "motor".

V Sopote sa zastavíme na najdlhšom drevenom móle v Európe.

Zo Sopotu sa vrátime do centra Gdansk, kde sa ešte pomotáme po centre. Nevieme či je to náhoda alebo to je bežné, ale skoro v celom starom centre sú trhy. Predávajú tu všetko možné, starožitnosti, ručné výrobky, oblečenie, keramiku, kováčstvo, domáce koláče, buchty, chlieb, chlieb s masťou a inými nátierkami... pre nás to má super atmosféru, ktorú si aj naplno užívame...

Gdansk sa historicky preslávil ako mesto, cez ktoré viedla jantárová cesta... Jantár a výrobky z neho tu predávajú skoro všade...

Z Gdanska sa presúvame na Hel - poloostrov, ktorý je špecifický svojim veľmi úzkym tvarom. Chceme sa dostať až na koniec tohto poloostrova cca 33 km. Krížom cez poloostrov vedie jedna hlavná cesta č. 216 a popri nej železnica. Celý poloostrov lemujú piesočné pláže, kempy a letoviská. Je to jedna veľká turistická destinácia... V mestečku Hel si dáme obed v miestnej reštaurácii, ja som si dala rybu... Byť tu a nedať si ryby, to by bolo ...

Poobede sa vraciame späť na pevninu, trošku sme to neodhadli, väčšina turistov sa chce tiež vrátiť a po tej jednej jedinej ceste ... Takže stojíme v zápche...

Navečer sa dostávame k mestečku Leba. Je to prímorské mestečko, hojne navštevované turistami. Celkom ťažko si nájdeme miesto na spanie. Kempy sú celkom plné. Postavíme si stan, dáme si večeru a ideme spinkať.

Skoro ráno po raňajkách sadáme na bicykle a presúvame sa asi 5-7 km k úchvatným piesočným dunám, ktoré sa nachádzajú Slowinskom národnom parku. Slowinsky národný park bol založený roku 1967 a v roku 1977 bol UNESCOM vyhlásený za Svetovú biosférickú rezerváciu.

Pravidelné silné vetry a morské prúdy sem storočia prinášali jemný piesok, ktorý zapríčinil vznik piesočných dún v celej oblasti. Na týchto piesočných dunách sme sa cítili ako na skutočnej púšti. Tu a tam z nich vykúkajú pahýle stromov dodávajúce celej oblasti tajuplnú atmosféru. Piesočné duny sa vďaka prírodným živlom každoročne o niekoľko metrov posúvajú a menia svoj tvar. Kvôli tomu do niektorých častí je zakázané chodiť. Dobre sme to odhadli, treba ísť skôr ráno, vďaka tomu sme tam boli sami a až keď sme sa vracali, začali sa tam hrnúť húfy ľudí...

Cestou stojíme ešte vo vojenskom múzeu pod holým nebom...

V kempe si dáme teplú sprchu, zbalíme stan, bicykle a už sa presúvame smerom na juh do mestečka Malbrok. Sem prichádzame až večer. Hneď pri centre je rozľahlý kemp. Postavíme si stan s výhľadom na hrad. Večer sa ešte ideme poprechádzať do centra mesta. Ráno je našim cieľom hrad Malbrok.

Hrad je príkladom stredovekej pevnosti, za čo bol zapísaný na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Je to najväčší gotický hrad postavený z tehál.

Rád nemeckých rytierov začal stavať hrad asi v roku 1274, ako stredisko výbojov proti pohanským Prusom. V roku 1309 presídlil do Malborku veľmajster rádu nemeckých rytierov z Milána a odvtedy sa stal Malbork trvalým sídlom veľmajstrov Rádu nemeckých rytierov. Začalo sa s prestavbami a prístavbami pôvodného hradu, ktorý pomenovali horným hradom. Základom hradného komplexu sa stal tzv. prostredný hrad a okrem neho pribudlo aj rozsiahle predhradie. Najväčší rozsah dosiahol hradný komplex za čias veľmajstra Winricha z Kniprode (1351 - 1382).

Počas druhej svetovej vojny v roku 1945 bol hrad silno poškodený Červenou armádou pri bojoch o mesto. Rekonštrukcia hradu prebieha dodnes.

V 50. rokoch namiesto rekonštrukcie Starého Mesta boli ruiny rozobrané a stavebný materiál sa vyvážal pravdepodobne aj do Varšavy, čo malo negatívny vplyv na turistický rozvoj mesta. Preto mesto Malbork nemá historickú mestskú časť, má iba hrad.

Hneď ráno po raňajkách smerujeme k hradu, v pokladni sme prvý. Hrad si môžeme prejsť buď so sprievodcom alebo sami. Po hrade sa túlame sami, a úplne sami, ani turistov tu zatiaľ nie je...

Oplatilo sa... Hrad je obrovský, monumentálny... treba ho vidieť...

Okolo obeda sa vraciame do kempu, dáme si obed a vyrážame na juh a smer domov.

Za 5 dní 2450 km
4 noci z toho 2 noci v kempe