Ukrajina 07/2018

29.6.2018 piatok

Ráno ideme normálne do roboty odpracovať si poctivo pár povinných hodín. Okolo 12 hodiny opúšťame s čistým svedomím prácu, doma zbalíme posledných pár potrebných a možno aj nepotrebných vecí a o 13:30 h vyrážame za novými dobrodružstvami a zážitkami. Voľba auta padla na Peugeot 4007 obutého do AT pneumatík - dobrá voľba na ukrajinské cesty.

Smerujeme zo Stupavy najkratšou cestou do Dobšinej, kde pozdravíme Aničku R., spapáme pripravené výborné chlebíčky. My pokračujeme ďalej a Anička do práce ...  Na Duklu, presne pod vyhliadkovou vežou parkujeme cca o 21:00. Je zima a mrholí... Stretávame tu jedného sympatického "šialenca" na bicykli, ktorý sa len potešil, že nás tam vidí a že nebude tam nocovať sám. On rozkladá stan a my zaliezame do auta.

Tento deň sme najazdili 525 km.

30.6.2018 sobota

Budíme sa okolo 7 h pri miernom mrholení a 12°C. Trošku sa potúlame okolo pamätníku, pozrieme si starú vojenskú techniku (tanky, lietadlo...), ešte "zablúdime" k Údoliu smrti, kde prechádzal front pri začatí oslobodzovania Slovenska.

V jednej dedinke omylom zablúdime k starému drevenému kostolíku, ktorý je možné po dohode s pánom od vedľa si prezrieť. No so starým pánom sme sa nedohodli, lebo bol pobúrený, že sme tak skoro prišli (mohlo byť 8:30 ) a on ešte nestihol raňajšiu kávu vypiť. Tak sme kostolík len zvonku videli ...

Presúvame sa do Svidníka, lebo sme akosi pozabudli zobrať v hotovosti peniaze. Vyberáme z bankomatu a vydávame sa na hraničný prechod do Poľska. Cesta Poľskom ubehne celkom rýchlo a na hraniciach medzi Poľskom a Ukrajinou sme už o 11:30 a stojíme a stojíme a čakáme a čakáme... a nič sa nedeje a ani šóra sa nehýbe... Ja si preleziem dozadu auta a ešte si v kľude pospím. Hranice opúšťame až okolo 15:25.

Smerujeme do mesta Ľvov, kam dorazíme cca o 17:45 už miestneho času (časový posun o 1 hodinu). Podarí sa nám v centre zaparkovať, potúlame sa po centre. Je to veľké a zaujímavé mesto, oplatí sa vidieť. Je najväčšie mesto západnej Ukrajiny. Od r. 1918 do r. 1939 patrilo do Poľska. V rokoch 1939 až 1941 bolo súčasťou Sovietskeho zväzu a v rokoch 1941 až 1944 sa stalo časťou Generálneho gouvernementu (okupovaného nacistami). V roku 1944 sa mesto opäť stalo súčasťou Sovietskeho zväzu. Bolo vysťahované väčšinové poľské obyvateľstvo a do mesta sa hromadne prisťahovali Ukrajinci a čiastočne aj Rusi. Od roku 1991 je Ľvov súčasťou nezávislej Ukrajiny. Historické centrum mesta patrí do Svetového dedičstva UNESCO.

Opúšťame mesto Ľvov a už smerujeme do Černobyľu. Cesta je hodne rozbitá a čím viac sa blížime k Černobyľu stretávame čoraz menej aut a v noci už ani auto... Parkujeme niekde v lese cca 100 km pred Černobyľom, tma je naozaj tma a nikde ani nohy ... Ukladáme sa vzadu v aute spať...

Za tento deň sme najazdili 740 km, celý deň bolo chladno a aj mrholilo... a že leto...

1.7.2018 nedeľa

Budíme sa okolo 6:00 na budík, vonku je zima a prší. Pred "zónou" sme už okolo 8 h a máme čas, lebo sprievodkyňa podľa pokynu agentúry má prísť až okolo 10 h. Ja si zase preleziem dozadu auta, kde si pospím a Johny drieme na prednom sedadle. Okolo 10 h sa začínajú pred vstupom do zóny objavovať prvé Mercedesy Sprintery s turistami. Zoznamujeme sa s našou sprievodkyňou a po kontrole na vstupe do zóny nastupujeme do "nášho" Mercedesu a okolo 10:50 vyrážame na prehliadku Černobyľu a mesta Pripjať.

Nehoda jadrovej elektrárne V. I. Lenina v Černobyle sa stala 26. apríla 1986. Bola to najväčšia katastrofa v jadrovej energetike v histórii ľudstva. Výbuch nastal vo štvrtom bloku elektrárne v Černobyle, ktorá sa nachádza iba 120 km od hlavného mesta Ukrajiny, Kyjeva a blízko hraníc s Bieloruskom. Od výbuchu sa už elektráreň nevolala po velikánovi V. I. Leninovi.

Prvá zmienka o Černobyle je z roku 1193, od 16. storočia má silný židovský vplyv. Černobyľ bol silne zasiahnutý druhou sv. vojnou a pod vplyvom Sovietskeho zväzu sa stal mestom na opravu lodí na rieke Pripjať. Kvôli nízkej populácii a ľahkému prístupu k vode bol zvolený ministerstvom energetiky ZSSR na výstavbu elektrárne 20 km od mesta Černobyľ. Výstavba jadrovej elektrárne V.I. Lenina v Černobyle začala v roku 1970. Súčasne sa v blízkosti mesta postavilo satelitné mesto Pripjať a po spustení prvého reaktora v roku 1977 bolo mesto Černobyľ osídlené 14 000 obyvateľmi. Územie svojimi dopravnými spojmi - autobusmi, vlakmi a loďami - sa stalo regionálnym centrom s veľkými vyhliadkami. Plány sovietov týkajúce sa elektrárne v Černobyle boli rozsiahle - mala sa stať najväčšou jadrovou elektrárňou na svete s 12 reaktormi, každý s výkonom 1000 MW. Boli tam 4 reaktory a ďalšie 2 boli vo výstavbe, keď sa zmenil osud celej zóny.

Prvá naša zastávka v zóne je pri jedinej soche na Ukrajine V.I. Lenina. Túto sochu nemohli Ukrajinci odstrániť, lebo našťastie, či bohužiaľ sa nachádza v Černobyle. Kúsok od nej sa nachádza "ulička smútku", ktorá je vytvorená z tabuliek s názvami obcí z okolia Černobyľu, ktoré dôsledkom kontaminácie buď zrovnali zo zemou alebo boli úplne opustené. Odtiaľ sa presúvame k vrakovisku strojov a techniky, ktorá pracovala na znižovaní dôsledkov výbuchu. Stojíme pri pamätníku venovanú hasičom a záchranárom, ktorí boli nasadení v prvej línii pri hasení požiaru. Na výročie tragédie v Černobyle sa sem k úcte a k spomienke stretávajú hasiči z celého sveta.

Potom sa presúvame k radaru "Duga" (rusky: Дуга) - bol to sovietsky radarový systém dlhý 0,5 km a na výšku 155 m, využívaný ako súčasť systému včasnej protiraketovej výstrahy. Stavebné práce na radare Duga-3 boli zahájené v prísnom utajení v prvej polovici sedemdesiatych rokoch. Černobyľ mal dodávať energiu potrebnú k masívnemu výkonu, ktorý sa po zapojení blížil 10 MW. V túto dobu už celý ukrajinský projekt zhltol 14 tisíc ton oceli a prišiel na 7 miliárd rubľov.

Stál vlastne dvakrát toľko, čo dovtedy celá černobyľská elektráreň. Supertajná Duga-3, ktorá mala dohliadať na všetky odpaľovacie zariadenia v USA, mala omnoho väčší problém. Supertajný projekt sa prezradil v ten moment, keď bol spustený. Akákoľvek ďalšia konšpirácia už neprichádzala k úvahe. Ukrajinská Duga-3 totiž okamžite "vypínala" rádioamatérov po celej Európe, rušila pravidelné vysielanie verejného rozhlasu a ťukaním ohlušovala pilotov vojenských aj civilných lietadiel. Operátori systému Duga-3 sa skutočne snažili, ale chyby odstrániť nedokázali.

A presúvame sa do mesta Pripjať, ktoré bolo v tom čase modelovým mestom sovietskej vlády. Mesto bolo postavené v roku 1970 pre pracovníkov jadrovej elektrárne a ich rodiny. Pripjať mala všetok luxus moderného mesta - železničnú stanicu, prístav, nemocnicu, školy, kino, hotel, plaváreň a dokonca aj zábavný park.

V deň černobyľskej havárie štátni predstavitelia neinformovali 50 000 obyvateľov o hrozbe rádioaktívneho znečistenia ovzdušia; ani im neposkytli jódové pilulky, ktoré by zmiernili účinky ožiarenia. Nehoda elektrárne spôsobila, že úroveň žiarenia prekročila bežné hodnoty až o tisícnásobok. Evakuácia mesta Pripjať sa uskutočnila deň po nehode - popoludní 27. apríla 1986 vlakom, loďou a predovšetkým autobusmi. Obyvatelia si mohli so sebou vziať len nevyhnutné veci, pretože očakávali návrat do troch dní. Tieto mylné informácie boli rozšírené preto, aby sa predišlo panike a zabránilo tomu, aby si ľudia so sebou brali príliš veľa batožiny. Neskôr sa orgány rozhodli, že mesto musí zostať prázdne navždy.

Za menej ako tri hodiny bolo mesto prázdne a zostane prázdne už navždy. Po evakuovaní mesta Pripjať, začala evakuácia ďalších dedín vo vzdialenosti 30 kilometrov od reaktora a trvala až do začiatku mája.

Dnes je zakázané vstupovať do zóny, s výnimkou bývalých obyvateľov, ktorí navštevujú cintoríny alebo osoby s povolením, napríklad turistov a pracovníkov. Približne 150 osôb (väčšinou dôchodcov) stále žije v tejto uzavretej zóne a všetci tu žijú na vlastné riziko. Okrem týchto obyvateľov tu pracuje okolo 3000 pracovníkov, ktorí sú v špeciálnom režime a starajú sa o samotnú černobyľskú zónu a elektráreň. Elektráreň v Černobyle je od roku 2000 úplne odstavená.

Niekoľko tisíc pracovníkov pokračovalo aj vo výstavbe nového sarkofágu, ktorý bol dokončený v roku 2018.

Prechádzka po meste je ako cesta späť do minulosti, jediný rozdiel je v tom, že tam nežijú ľudia. Teraz sa tam už objavuje spev vtákov a vracajú sa tam zvieratá. Človek si môže predstaviť obraz doby, keď mesto rozkvitalo už iba z dobových fotografií. Slávny plavecký bazén fungoval až do roku 1998.

Uzavretá zóna v Černobyle je synonymom pre tragédiu a najväčšiu nehodu v oblasti jadrovej energie na celom svete. Po viac ako 30 rokoch sa stáva miestom nádeje. Je to jediné miesto na svete, kde sa dá vidieť a cítiť silu prírody, kde je možné vidieť, ako matka Príroda môže zachrániť človeka. Celá 30 kilometrová oblasť sa v roku 2016 stala prírodnou rezerváciou. Nájdete tu veľa voľne žijúcich živočíchov, ktoré nie sú bežne vidieť inde v Európe a žijú spoločne; vlci, jelene, diviaky, korytnačky, bobry a dokonca aj divé kone. Píše sa, že v týchto zvieratách neboli nájdené žiadne mutácie; naopak, majú veľmi dobrú pôrodnosť.

Nový bezpečnostný kryt (nový sarkofág) ľudstvu poskytne ďalších 100 rokov bezpečnosti a pre Ukrajinu spolu s Európskou úniou čas na nájdenie spôsobu, ako demontovať a vyčistiť nielen starý sarkofág, ale aj všetko, čo zostalo z reaktoru číslo 4. Ukrajina chce zachovať dedičstvo Černobyľu ako turistického miesta pre celý svet. Černobyľská zóna a Pripjať sa menia na prírodné múzeum obdobia Studenej vojny.

Okolo 17:30 po kontrole vychádzame zo zóny, lúčime sa so sprievodkyňou, sadáme do auta a smerujeme do Kyjeva, hlavné mesto Ukrajiny. Cestou sa zastavíme na obedo-večeru, môžeme si vybrať čo len chceme z toho čo si vezieme...

Máme rezervovaný hotel Ukrajina priamo v centre Kyjeva a okolo 19:50 sme už ubytovaní, auto parkujeme na stráženom hotelovom parkovisku. Večer ešte vyrážame na prechádzku do ulíc Kyjeva.

Celý deň bolo zima ± 16°C, občas aj mrholilo a nepríjemne fúkalo.

Tento deň sme najazdili niečo cez 234 km

2.7.2018 pondelok

Vstávame okolo 8:30, v hoteli máme bohaté a perfektné raňajky, celkom si ich užívame a vychutnávame. Po raňajkách sa odhlasujeme z hotela a veci si zbalíme do auta. Pod hotelom na námestí Maidan Nezalezhnosti (Independence Square) si berieme taxík a necháme sa za pár drobných odviesť k soche "Socha vlasti". Taxikár je celkom milý, cestou nám odpovedá na naše otázky a hovorí o niektorých zaujímavých budovách, ktoré cestou vidíme. Pod sochou sa nachádza múzeum k II. sv. vojne, v okolí sú obrovské sochy ako pamätníky na II. sv. vojnu, múzeum vojenskej techniky a zbraní pod holým nebom.

Pešo cez parky plné rôznych sôch, pamätníkov, fontán a sadových úprav sa presúvame do centra. Navštívime kláštorný pravoslávny komplex Monastier - v súčasnosti patrí monastiersky komplex pravoslávnej cirkvi. Je sídlom metropolitu Volodymyra (Viktora Sobodana). Od roku 1990 je spolu s Chrámom svätej Sofie (Svätej Múdrosti) zapísaný do zoznamu UNESCO. Patrí k najvýraznejším architektonickým skvostom Kyjeva.

Monastier bol založený roku 1051 pustovníkmi prepodobnými Teodózom a Antonom (Pečerskými) za vlády Jaroslava Vladimiroviča na južnom okraji Kyjeva na vysokom brehu rieky Dneper. Stal sa centrom kultúry a duchovného života Kyjevskej Rusi. Ťažké časy zažil monastiersky komplex po komunistickom prevrate v roku 1917. V roku 1930 ho komunistická moc dala zatvoriť a komplex chátral. Veľké škody utrpel počas II. sv. vojny v rokoch 1941 až 1943. Po vojne prebehla rekonštrukcia a areál slúži ako múzeum.

Súčasťou tohto komplexu je Kyjevsko-pečerská lavra - pôvodne išlo o komplex jaskýň, v ktorých sa usádzali mnísi, preto sa aj nazýva Pečerská (teda doslova jaskynná, пещера = jaskyňa) lavra. Dnes sú tieto jaskyne pospájané do dvoch veľkých celkov dlhých úzkych podzemných chodieb podobných katakombám. Pečerskej lavre svätého Antona sú uložené aj pozostatky jedného z prvých svätcov zo slovenského územia - prepodobného Mojseja Uhrína (Mojžiša Uhorského).

Pozrieme si Pamätník obetí hladomoru - je venovaný tragickému obdobiu hladomoru na Ukrajine v rokoch 1932-1933. Ukrajina bola jedna zo zväzových republík SSSR, bola priamym svedkom ukrutností, ktoré komunistický režim páchal na svojich obyvateľoch. Násilnou kolektivizáciou v rokoch 1928-1931 a neustálu vojnou boľševického režimu proti roľníkom, ktorá viedla k plánovanému vyhladeniu hladom v rokoch 1932-1933. V dôsledku hladomoru priamo z hladu zomrelo 3,4 miliónu osôb. Pamätník obetí hladomoru bol postavený v r. 2009 a v r. 2010 získal status národnej pamiatky.

Uprostred námestia Pamätníku je umiestnená socha Dievčatka s piatimi kláskami, ktorá pripomína tragický osud najzraniteľnejších obetí hladomoru - detí. Päť kláskov v rukou dievčatka symbolizuje tzv. zákon o piatich kláskov, čo bol názov, ktorý roľníci dali vládnemu uzneseniu, podľa ktorého stalinistický režim posielal ľudí do táborov iba za to, že zbierali na poli klásky, čo zostali po zbere. Samotné námestie je obklopené 24 mlynskými kameňmi symbolizujúce kamene dejín, ktoré rozomleli každý deň 24 tisíc ľudských životov.

Hlavnou časťou monumentu je Pamätný svietnik, 32 metrov vysoká betónová kaplnka v podobe bieleho svietnika s pozláteným azúrovým plameňom.

Navštívili sme Chrám svätého Michala - je pravoslávny chrám Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. Pôvodný chrám bol postavený na začiatku 12. storočia, zásadnou rekonštrukciou prešiel v 17. a storočí. V roku 1936 bol na príkaz sovietskej komunistickej moci zničený. Po vyhlásení nezávislosti Ukrajiny v r. 1991 sa začala obnova chrámu, ktorá bola dokončená v r. 1999.

Katedrála svätej Sofie je kamenný pravoslávny chrám postavený v polovici 11. st. z podnetu Jaroslava Múdreho, ktorý dal základný kameň roku 1037 na počesť víťazstva nad Pečenehy na mieste, kde stával jeho drevený predchodca rovnakého zasvätenia. Dnes slúži ako múzeum. Za dobu svojej existencie bol niekoľkokrát poškodený, zvlášť r. 1240 po dobytí Kyjeva Tatarmi.

V rokoch 1685-1707 bol prestavený v štýle ukrajinského baroka. Kopule získali hruškovitý tvar a z pôvodných tridsiatich kupolí ich zostalo zachované jen devätnásť. V r. 1889 došlo k prestavbe západného priečelí a bola vybudovaná chrámová predsieň.

Počas protináboženskej kampane v Sovietskom zväze v r. 1920 bolo plánované zbúranie chrámu, ale nakoniec bola stavba spoločne s priľahlými objektmi z 18. st. vyhlásené za historicko-architektonickou rezerváciu. Dnes je súčasťou svetového dedičstva UNESCO.

Pod "našim" hotelom je obrovský obchodný dom, kde si kupujeme v potravinách nejaké zásoby na cestu. Okolo 16:15 sadáme do auta a smerujeme na juh, do Pervomajsku.

Cestou o 19:30 stojíme v meste Uman, kde sa nachádza najkrajší park Ukrajiny Sophia park, ktorý sa nachádza na brehu rieky Kamenka. A určite stojí za to ho vidieť. História parku sa začala v r. 1796, keď sa Poľský magnát Stanislav Pototský zamiloval do svojej manželky Sofie a rozhodol sa jej predstaviť majstrovské dielo krajinárskeho umenia. Park prekvapuje jemnou krásou exotických rastlín, rybníkov, kaskád a vodopádov, jaskýň a starožitných sôch. Nápis, ktorý sám princ Pototský nechal v jednej jaskyni je symbolický: "Kto je nešťastný - nech príde a bude šťastný, a kto je šťastný - bude ešte šťastnejší." Tu nás už počasie príjemne prekvapilo - vykúka slniečko a vôbec nefúka, je príjemne.

Ešte "zablúdime" do centra Umanu, je to smutné mestečko, ošarpané a chudobné, tu sa zastavil čas.

Neďaleko mesta Pervomajsk sa nachádza múzeum z bývalej raketovej základni. Pred bránou múzea parkujeme okolo 22:00. Hneď z brány vyjdú bývalí vojaci, teraz nadšenci, ktorí strážia, starajú sa a rozvíjajú toto múzeum. Pýtam sa ich, či tam môžeme prespať, či to tam je bezpečné. Prespať nebol problém, a že nás ochránia samopalmi J Tak sme sa tam v pohode vyspali.

Tento deň sme najazdili niečo cez 301 km

3.7.2018 utorok

Ráno vstávame o 7:30 do slnečného a príjemného rána. Rozkladáme si stoličky a pochutnávame si na raňajkách, keď k nám príde jeden z "vojakov" a zaujíma sa ako sme spali, či nechceme kávu/vodu, a ponúka nám, že môžeme ísť na prehliadku múzea aj skôr ako sú otváracie hodiny. Neváhame, rýchlo zbalíme raňajky a stoličky, a už sme v múzeu.

Je to bývalá tajná raketová jadrová základňa a to vrátane pôvodného vybavenia, je asi jediné múzeum tohoto druhu na svete. Hlboko pod zemským povrchom sa ukrýva betónová pevnosť postavená sovietskymi vojskami, vybavená jadrovými strelami. Je to jediné múzeum na svete, kde je možné si prehliadnuť originál sovietske jadrové zbrane a dokonca siahnuť na obávané odpaľovacie tlačidlo. Na základni sa nám zbrojná mašinéria odhalí v plnej krutosti a veľkosti.

Dajú sa tu vidieť jadrové raketové strely a hlavice, obrovské vojenské vozidlá. Pozrieme si naozajstné odpaľovacie rampy, ktoré ešte niekoľko rokov dozadu boli v aktívne. Je tu raketa menom SS-18 Satan, ktorá bola veľkosťou a účinnosťou postrachom Američanov. Má na výšku 34 metrov, váži 211 ton a nesie jednu alebo desať menších hlavíc, ktoré je schopná dopraviť do vzdialenosti pätnásť tisíc kilometrov. Je to dodnes najsilnejšia jadrová zbraň akú svet poznal, neexistuje nič podobné, o čom by sme vedeli. Jej let na druhú stranu sveta by jej trval necelých 25 minút.

V podzemí sú komunikačné tunely a veliteľské stanovisko umiestnené 40 metrov pod zemou, o ktorom nevedela ani väčšina nadzemného personálu. Bolo prispôsobené na prežitie 45 dní bez otvorenia dverí. Vstupujeme doň cez dvoje tlakovo odolných dverí.

Veliteľské stanovište bolo umiestnené v raketovom sile, ktoré malo ochranu ako bunker a vydržalo by priamy zásah. Priamy zásah by automaticky aktivoval raketu vo vnútri sila, a tá by letela na svoj dopredu naprogramovaný cieľ. Kontajner s veliteľským stanoviskom mal výšku 33 metrov, v priemere 3,3 metra, vážil s celou technológiou 125 ton a z jeho dvanástich poschodí len najnižšie dve boli uspôsobené na život. V ostatných sa nachádzalo technické zázemie. Pretože kontajner bol zapustený v zemi, najnižšie poschodia sa nachádzali 45 metrov pod zemským povrchom. Na jedenástom poschodí stále slúžili dvaja dôstojníci v šesťhodinových náročných smenách, o poschodie nižšie bola v dobe pohotovosti trojčlenná záloha. Kontajner je upevnený na pružinách, aby ho nevyradili jadrové otrasy. Odpálenie rakiet bolo možné až štyrmi spôsobmi. Okrem klasického odpálenia z veliteľského stanoviska, bolo možné aj odpálenie na diaľku bez akéhokoľvek zásahu personálu základne zásahom tzv. mŕtvej ruky. V tomto prípade by z raketovej základne neďaleko Kremľa vyštartovali 4 najsilnejšie rakety, ktoré by svojím signálom aktivovali a zobudili všetky rakety umiestnené v silách, a tie by automaticky, bez možnosti personálu zasiahnuť alebo zachrániť sa, štartovali na svoje dopredu naprogramované ciele na opačnom konci zemegule. Druhá možnosť odpálenia bola určená pre prípad napadnutia raketovej základne. V prípade výbuchu na raketovej základni zaznamenaného senzormi musela posádka do trištvrte hodiny zrušiť poplach, inak by celý arzenál základne vyrazil za svojimi cieľmi za oceánom. Taktiež sa jednalo o odpálenie bez zásahu operátorov základne, čiže ak by zásah nikto neprežil, tak odveta by štartovala za 45 minút a za ďalších 25 minút by sa za oceánom odohral krvavý ohňostroj. Ak predpokladáme, že Američania to mali nastavené rovnako, v prípade neodhalenej chyby senzoru by došlo k deštrukcii sveta približne za dve a pol hodiny. V sovietskom zväze všetko muselo mať plán B, takže v prípade zlyhania veliteľského stanoviska bolo možné rakety odpáliť ešte posledným spôsobom, a to zadaním kódov na termináloch pri každom sile, kedy by ale dôstojníkovi realizujúcemu odpal zostávalo len 6 minút na únik z dosahu raketových motorov.

Ťažké poklopy sila vážiace 120 ton sa otvorili do 80 stupňových uhlov za 6 sekúnd, do 70 sekúnd od stlačenia tlačidiel by vybrané z desiatich rakiet vyrazili na svoj maximálne 25 minútový let k cieľu. Tento druh odpalu sme si mohli odskúšať.

Dozvedeli sme sa, že na veliteľskom stanovisku mali šesťhodinové služby, počas ktorých niekedy prebiehali cvičenia, kedy dôstojníci 6 hodín dostávali na obrazovky stále nové a nové cvičné heslá každých 10 sekúnd a ich zadanie vždy potvrdili otočením kľúča a stlačením obávaného tlačidla, toho istého, čo by sa tlačilo pri ostrom odpálení.

Základňa, v ktorej areáli sa nachádzalo desať samostatných odpaľovacích síl, bola chránená otrasovými senzormi, mikrovlnným radarom a plotom pod napätím 3000 voltov. Vojaci slúžiaci na základni boli všetko dôstojníci z povolania, vojaci základnej služby sa dostali maximálne na prvú bránu ako ostraha.

Prehliadku múzea končíme okolo 10:30, keď sa náš sprievodca s nami lúčil, tvrdil nám, že na hlavnú cestu do Odesy nech nejdeme cez mestečko Pervomajsk, lebo že cesta je veľmi rozbitá. Viac nám nebolo treba ... išli sme tou cestou a aspoň sa pozrieme do Pervomajsku.

Pri cestovaní po Ukrajine sa treba obrniť trpezlivosťou, cesty sú hodne rozbité. Cesta do Odesy prebieha príjemne napriek ich katastrofálnemu stavu. Cesty sú aj niekoľko km priame a mimo dedín či miest. Cesty lemujú obrovské obrobené polia - obilie, slnečnice, levanduľa ...

V hoteli skoro v centre Odesy sme už okolo 14:30. Dáme si sprchu a vyrážame do ulíc Odesy. Zrovna keď opúšťame hotel - začne pršať. Na recepcii nám požičiavajú dáždnik. Za "dvoma rohmi" nájdeme perfektnú reštauráciu s malinovými špecialitami. Výborne sa tu najeme za veľmi prijateľnú cenu. Keď odchádzame z reštaurácie prestáva pršať, vykúka slniečko a máme krásne a teplé počasie.

Odesa leží na brehu Odeského zálivu Čierneho mora. Má približne 1 010 000 obyvateľov. Odesa je tretím najväčším mestom na Ukrajine (po Kyjeve a Charkove). Je najväčším prístavom Ukrajiny a najväčším mestom na pobreží Čierneho mora. 8. mája 1965 bol mestu udelený titul hrdinské mesto.

Nariadením imperátorky Kataríny II. z 27. mája 1794 po pripojení sa k impériu bolo založené mesto a prístav Odesa. Najviac osadníkov boli Moldavci, Gréci a Albánci. V 19. storočí sa mesto úspešne rozvíjalo ako obchodný prístav a v súvislosti s exportom obilnín, sa Odesa stala jedným z najväčších obchodných centier štátu. Počas jedného storočia sa zmenila Odesa zo skromného sídla na centrum Nového Ruska a štvrté najväčšie mesto v Ruskom impériu.

Túlame sa ulicami Odesy až sme prišli k pobrežiu, kde sme mali v pláne ísť sa pozrieť na delfíny do delfinária. Kým začne ďalšie predstavenie ešte sa pomotáme po pobrežnom bulvári a Johny si chce namočiť aspoň špičku nohy do Čierneho mora. Len prišla taká "menšia" vlna a za chvíľu je celý mokrý, ešteže som mu vzala ruksak a kľúče od auta.

Nakoniec z delfinária nemáme nič, s mokrým Johnym sa vraciame po Prímorskom bulvári, ktorý je srdcom a dušou mesta, naspäť do centra. Prechádzame okolo opery, je to najstaršia budova divadla na celej Ukrajine. Pôvodná budova z roku 1809, v roku 1873 úplne vyhorela, ale už v roku 1887 bola nanovo postavená podľa návrhu rakúskych architektov Ferdinanda Fellnera a Hermanna Helmera. Títo architekti postavili aj Historickú budovu SND v Bratislave. Vedľa opery je farebná fontána.

Od budovy opery sa tiahne turisticky najznámejšia ulica v meste, Deribasovská (Derybasovskaya). Túto pešiu zónu lemujú obchody, reštaurácie a kaviarne. Z opačnej strany Odeskej opery sa nachádza historická budova archeologického múzea. Hneď vedľa neho stojí impozantná odeská radnica postavená v klasicistickom štýle.

Pozrieme si slávne Potemkinove schody, ktoré preslávila scéna rútiaceho sa detského kočíka s plačúcim dieťaťom po zastrelení jeho matky týmito schodmi z ruského veľkofilmu Krížnik Potemkin z roku 1925 od Sergeja Ejzenštejna. Z vrcholu Potemkinovského schodiska sa naskytá najkrajší výhľad na odeský prístav s monumentálnym hotelom Odesa.

Nevynechali sme ani sochu Kataríny II- zakladateľky Odesy.

Do hotela sme sa vrátili až za tmy.

Tento deň sme najazdili 548 km.

4.7.2018 streda

V hoteli máme skromné ale chutné raňajky. Hotel opúšťame okolo 9 h a teraz je našim cieľom hraničný prechod do Podnesterska.

Podnestersko je medzinárodne neuznaný, ale inak fakticky samostatný štát vyhlásený začiatkom roku 1992 v Moldavsku na území s ruským obyvateľstvom na ľavom brehu rieky Dnester. Z pohľadu Moldavska ide o región Moldavska pod názvom Podnesterská moldavská republika (PMR), zaberá asi 17 % územia krajiny.

V zime 1991-1992 prebehla krátka vojna medzi moldavskou armádou a podnesterskými ozbrojenými silami, ktoré boli podporené sovietskou armádou, umiestnenou v Podnestersku. Vojna sa skončila na mŕtvom bode, keďže moldavská armáda nebola dosť silná na to, aby premohla podnesterské ozbrojené skupiny. Podnestersku žije asi 600 000 obyvateľov a dodnes nad ňou nemá Moldavská vláda v Kišiňove akúkoľvek kontrolu. V hlavnom meste Podnesterska Tiraspole existuje paralelne ďalšia vláda, mnohými považovaná za diktatúru. Vláda z Tiraspolu si vytvorila v Podnestersku vlastný štát, ktorý má prakticky všetko od polície a súdov cez vlastnú menu až po armádu, ktorá je zárukou nedotknutosti podnesterského územia.

Prechod hranicami bol zážitok sám o sebe. Hraničiari/colníci sa správali slušne a bolí milí, to sa musí nechať, keby aspoň polovica týchto ľudí v EU boli takí...

Presne o 10:29:56 vstupujeme do Podnesterska, máme to napísané migračnej karte. Hneď prvé nám mladučká colníčka dáva lístok vo veľkosti vizitky, kam napíše, že sme dvaja a jedno auto a na druhú stranu dá malú červenú pečiatku. Na druhom stanovišti sa pýtajú kto sme, na čo ideme do ich krajiny, na ako dlho a tak... tam nám dajú druhú pečiatku. Na treťom stanovišti pozrú kufor, auto a bedňu na streche a dajú nám tretiu pečiatku. Na štvrtom stanovišti nám dajú migračnú kartu - každému svoju, na ktorej je uvedené do kedy máme opustiť Podnestersko, tu musíme zaplatiť 4,- eur ako cestnú daň a do pasu nám dajú pečiatku. Na výjazde z colnice stojí posledná kontrola, ktorá si vezme ten lístoček a skontroluje, či máme štyri malé červené pečiatky. A toto všetko ani netrvalo dlho... a sme v Podnestersku...

Smerujeme rovno do hlavného mesta Tiraspolu, parkujeme rovno centre pred parlamentom a auto nám stráži sám V.I. Lenin. Prejdeme si pamätník venovaný bojom z r. 1991-92, prejdeme do centra a ešte navštívime miestnu krytú tržnicu. Z celého mesta sme milo prekvapení, všade čisto a ulice sú upravené.

Z hlavného mesta smerujeme rovno na hranice s Moldavskom. Na týchto hraniciach sa opakuje niečo podobné ako do Podnesterska, len na strane Podnesterska sú vojaci v plnej zbroji a tank. Na colnici na Moldavskej strane sú veľmi milí colníci, a hlavne zo zvedavosti sa vypytujú odkiaľ sme, a pamätajú si Československo. Tu tiež musíme zaplatiť cestnú daň, pošlú nás do neďalekého domčeka ... lenže tam nikto nie je. Chlapík to okomentoval: "devočka ušla ..." Vysvetlil nám, že to nie je žiadny problém, že môžeme zaplatiť v nejakej banke cestou. Johny toto ešte tlmočí jednému Nemcovi, ktorý je už tri roky na ceste po svete...

Moldavsko patrilo kedysi medzi 15 zväzových republík Sovietskeho zväzu. Úradným jazykom v nej popri ruštine bola aj moldavčina. Dnes už tento jazyk prakticky nejestvuje. Išlo totiž v zásade o rumunčinu, ktorou rozprávali obyvatelia Moldavska pred sovietskou anexiou. Ibaže striktne prepísanú do azbuky. Keď po rozpade impéria vznikla 27. augusta 1991 samostatná Moldavská republika, vrátila sa ku klasickej rumunčine písanej v latinke.

A sme v hlavnom meste Moldavska Kišiňove (Chisinau) - najväčšie mesto Moldavska. Je považované za jedno z najzelenších miest v Európe. Nachádza sa v strede republiky. Ekonomicky je to bezkonkurenčne najprosperujúcejšie mesto Moldavska a je jedným z hlavných priemyselných centier a dopravných uzlov regiónu. Mesto sa nachádza na rieke Bîc, čo je prítok rieky Dnester. Parkujeme v centre, hneď kúsok od Katedráli zrodenia Pána, ktorá spolu so Svätou bránou stojí pred budovou vlády. Katedrála pochádza z 19. storočia. Pred ňou stojí vysoká zvonica. Nie je však pôvodná, sovietske úrady ju pred Vianocami 1962 nechali vyhodiť do povetria.

Zatúlame sa do parku Stefan cel Mare Central Park, kedysi Puškinov park. Je najstarším parkom v Moldavsku. Časť parku je nazvaná Aleja klasikov. Obe strany chodníka dekorujú busty rumunských básnikov a spisovateľov. Mnohí z nich boli i politickými aktivistami.

V roku 1940 mesto Kišiňov postihlo zemetrasenie. Spolu s bombardovaním v II. sv. vojne zničilo takmer tri štvrtiny mesta. Preto mu dnes dominujú skôr betónové konštrukcie či panelové domy. Tento fakt kompenzuje množstvo krásnych a rozľahlých parkov.

Opúšťame Kišiňov a smerujeme po ceste M2 na sever do miesta Orheiul Vechi. Tento kláštorný komplex je jedným z najkrajších miest Moldavska vôbec. Rozkladá sa vysoko nad riekou Răut. Vo štvrtom a treťom storočí p. n. l. tu stálo mohutné opevnenie, ktoré vybudovali grécko - dácke kmene. Pravoslávni mnísi tu potom v 13. st. vybudovali jaskynný systém, ktorý obývali až do 18. st.. Ortodoxný kláštor je stále obývaný hŕstkou pravoslávnych mníchov, ktorí udržiavajú kostol na vrchole kopca. Jaskyne sú stále funkčné ako kaplnky. Jaskynný kostol je dosť malý a kaplnka sa skladá z oltára a niektorých starobylých fresiek. Na strane kaplnky je niekoľko komôr, ktoré boli spacími miestami pre mníchov, ktorí tam bývali. Celý komplex bol zatvorený a opustený počas sovietskych čias a bohoslužby boli obnovené až v roku 1996. Niekoľko mníchov, ktorí teraz žijú v kláštore obnovujú toto izolované miesto uctievania.

Z Orheiul Vechi smerujeme po ceste R20 do Tipova, malá dedinka na pravom brehu Dnestra cca 70 km severne od Orhei. Posledných pár km pred týmto cieľom odbáčame podľa navigácie na vedľajšiu cestu, ktorá ani nie je cesta. Tu sa nám zase oplatilo mať terénne auto 4x4 a AT pneumatiky. Z veľmi rozbitej cesty sa vynárame z lesa priamo v dedine, kde miestny obyvatelia práve nakupovali z Avie potraviny. Boli hodne prekvapení, čo sa tam objavilo za auto. Podarí sa nám zaparkovať pred našim "cieľom" malým pravoslávnym kostolíkom. Vonku sú dvaja mnísi, sú prívetiví a zadarmo sa môžeme pozrieť dnu. Z kostolíka vychádzame trošku sklamaní, čakali sme skalnatý komplex kláštorov. Jeden z mníchov nás však posunkami posiela za kostolík a niekam smerom dole. Pochopili sme a išli sme tým smerom. Za kostolíkom po pár metroch sa dostávame k skalnatému zrázu a púšťame sa po úzkom chodníčku dole. Po chvíli sa ocitáme priamo strede unikátneho skalnatého kláštora Manastirea Tipova, je rozsiahly a zdržíme sa tú vyše hodiny. Prehliadka Tipovského kláštora určite patrí k najsilnejším zážitkom Moldavska.

Stretávame tu štyroch mladých Moldavčanov, ktorí sa s nami púšťajú do reči. Sú veselí a veľmi priateľskí. Zaujímajú sa o nás, odkiaľ sme, kto sme, prečo sme tam a kde všade sme boli a kam smerujeme... S nadšením nám hovorili a na mobile ukazovali čo v Moldavsku sa ešte oplatí vidieť. Pamätali si Československo, spoločne sme si zaspomínali, keď sme sa povinne učili ruštinu. Úprimne sa lúčime a navzájom si prajeme všetko dobré...

Z Tipova už odchádzame po asfaltovej ceste na hlavnú R20, neskôr po E58 a smerujeme priamo na západ do Rumunska. Niekde v polovici cesty sa mení nie len číslovanie cesty ale aj "cesta" . Celý úsek cesty až po Rumunské hranice je už niekoľko rokov v rekonštrukcii, úseky cesty sú úplne rozobraté a jazdí sa jedným jazdným pruhom, občas usmerňované semaformi, občas nie, celý tento úsek cesty je hrozne rozbitý. Je to jednoznačne zážitok šoférovať a hlavne v noci. Na rekonštrukciu cesty dostalo Moldavsko peniaze z Európskej únie, lenže peniaze vytunelovali aj keď tunely nestavali... a teraz to nemajú za čo opraviť.

Na Rumunské hranice prichádzame okolo polnoci. Moldavci nás púšťajú bez zdržania, Rumuni trošku zdržiavajú. Smerujeme na Brašov... Po pár km po Rumunsku odbáčame niekam do poľa (doslovne), a v aute sa ukladáme spať.

Za tento deň sme najazdili 702 km, celý deň máme teplučko a slnečno...

5.7.2018 štvrtok

Ráno sa budíme pred 8 h, a práve okolo nášho auta prechádza domorodec s hrabľami cez plece, pozerá sa na nás akosi divne, skôr prekvapene, ale nie nepriateľsky. Štartujeme a frčíme za prvým cieľom dnešného dňa, hrad Bran. Približne 30 km od Brašova leží hrad Bran, ktorý patrí medzi najznámejšie a najnavštevovanejšie pamiatky Rumunska. Svojim dielom o grófovi Draculovi ho preslávil spisovateľ Bram Stoker. Od vydania jeho slávneho diela poznajú fanúšikovia po celom svete hrad Bran ako "Drákulov hrad". Návšteva hradu určite stojí za to. Hrad, ktorý bol postavený začiatkom 13. st., má úctyhodných 17 siení.

R. 1377 uhorský kráľ Ludvik I. Veľký povolil saským obyvateľom mesta Brašova postaviť na vlastné náklady kamennú pevnosť, dnes známu ako hrad Bran. Hraničná obec, rovnakého mena, vznikla súbežne so stavbou hradu. Už od roku 1378 slúžila nová pevnosť uhorským kráľom ako obranný hrad proti výbojom Osmanskej ríše. Strategický význam hradu veľmi dobre chápali kresťanský panovníci Dunajských kniežactiev, ktorí ho využívali. Bran bol jednu dobu dočasne obsadený a užívaný kniežaťom Mirceou I. (Mircea Cel Bătrân) a jeho vnukom, Vladem III. Draculou (Vlad Ţepeş).

Sú tu vidieť predmety a nábytok z rodových zbierok Habsburgov, medzi nimi napríklad koruna, žezlo a strieborná dýka kráľa Ferdinanda I. V hradnej veži je možné si prenajať luxusný apartmán.

Tu funguje turistický priemysel, podhradie je plné stánkov rôznych suvenírov a plné ľudí rôznej národnosti. Odosobňujeme sa od tohto množstva ľudí motajúcich sa všade, pozrieme hrad a ideme ďalej ...

Frčíme na druhý cieľ v tento deň: horský prechod cez pohorie Faragaš (Veterné hory) cestou C7 Transfagarasan. Pohorie Faragaš je súčasťou karpatského oblúka, ktorý začína na česko-slovenskom pohorí a pokračuje na východ cez Tatry a Ukrajinu, kde sa stáča k juhu a v centrálnej časti Rumunska západným smerom. Pohorie Fagaraš sa nachádza v Sedmihradsku (Transilvania). Bývalá vojenská cesta, Transfăgărăşan je najvyššie položenou cestou v Rumunsku, na trase sa nachádza najdlhší tunel v Rumunsku. Prechádza zo severu na juh cez najvyššie sekcie Karpát medzi najvyšší vrch krajiny Moldoveanu (2544 m) a druhý najvyšší Negoiu (2535 m), časť cesty sa nachádza vo výške viac ako 2000 m.n.m. Cesta spája mestá Sibiu a Piteşti. Jej dĺžka je 152 km.

Cesta bola postavená v rokoch 1970 - 1974, počas režimu Nikolaja Ceauşescu. Bola to reakcia na inváziu sovietov do Československa v roku 1968. Ceausescu chcel zabezpečiť rýchly vojenský prístup cez hory. Cesta teda bola vybudovaná vojenskými silami, s vysokým nákladom finančným ale aj ľudským.

Celá cesta fakt stojí za to, kľukatá cesta z hora pripomína ako hodenú nekonečnú špagetu. Neskutočné výhľady sú nezabudnuteľné. Zákruty a celú cestu si naplno užívame, hlavne keď môžeme pomalšie autá predbehnúť. Kde tu zastavíme a kocháme sa výhľadmi... Na najvyššom bode cesty len na chvíľočku zastavíme, je tu neskutočne veľa ľudí a aut (to sa nedá porovnať s Albánskom, kde v horských priesmykoch nikto nebol). Prehupneme sa na druhú stranu pohoria a tu nás prekvapí krásny vodopád Balea, je to najvyšší vodopád v Rumunsku je vysoký 60 metrov v nadmorskej výške 1234 m.n.m.

Cestou stojíme ešte pri priehrade Vidraru, ktorá bola vytvorená v roku 1965 na toku rieky Arges. Stavba priehrady trvala päť rokov. S výškou 166 metrov a dĺžka oblúka 305 m sa jedná o najvyššiu priehradu v Rumunsku. Priehrada bola vybudovaná za účelom stavby vodnej elektrárne, ktorá sa nachádza v podzemí pod masívom Cetatuia.

A sme dole... ešte sa fotíme pri značke cesty Transfagarasan.

Pokračujeme v ceste a smerujeme na Bulharské hranice, kam dorazíme cca o 22:22, prechádzame cez most nad Dunajom, za ktorý sa platí mýto 3,- eur, a sme v Bulharsku. Keď nás po polnoci už premáha únava odbočíme niekam do poľa (doslovne), vonku je tma tmúca a máme pocit, že sme auto zaparkovali na nenápadnom mieste (až ráno zisťujeme, kde parkujeme). Prelezieme dozadu do auta a ani nevieme ako a už spíme.

Za dnešok sme najazdili 621 km, dnes sme mali krásne slnečno a skoro až bezvetrie.

6.7.2018 piatok

Ráno sme zažili šok. Okolo 6:30 nás budí búchanie na okno auta. Doslova vyskočíme... Sú to policajti... Vyleziem z auta a snažím sa im vysvetliť, že sme v noci boli unavení a nestihli sme prísť do Sofie. Policajti nám vôbec nerobia problém, len sa pýtajú či sa nám nič nestalo, či nepotrebujeme pomôcť, či auto funguje, či ho vieme naštartovať... Keď zisťujú, že nám nič nie je a že nepotrebujeme pomoc, zaželajú nám šťastnú cestu a idú preč. Zisťujeme, že sme zaparkovali na miernom kopčeku a naše auto je "ako vo výklade", je ho zo široka vidieť J.

A ideme ďalej... smerom na Bulharský horský priesmyk Šipka, ktorý vedie cez Balkánske pohorie alebo Starú Planinu (National Park Central Balkan).

Nie je to priesmyk ako sme bežne zvyknutí, výška hôr je všade skoro rovnaká ako v blízkom či ďalekom okolí. Je to cesta cez/po hrebeni hôr. Priamo v "priesmyku" je veľké parkovisko, od ktorého vedú dlhé schody na neďaleký kopec zvaný Stoletov. Ale od parkoviska vedie aj cesta hore k pamätníku, takže my auto parkujeme až hore.

Stoletov je zaujímavý pamätník, ktorý bol postavený na počesť hrdinskej obrany priesmyku. Bol postavený v rokoch 1885 - 1902 na pamiatku ruským vojakom a bulharským revolucionárom, ktorí padli počas rusko-tureckej vojny v rokoch 1877 a 1878. Má výšku 32 metrov (na vrchole je vyhliadka) a nad hlavným vchodom je veľký bronzový 4-metrový lev. Chceme ísť aj hore na vyhliadku, len sa tu platí vstupné a my nemáme Bulharské peniaze a kartou sa platiť nedá. Pani v pokladni nám vysvetľuje, že ak dobrovoľne prispejeme do "urny" ako príspevok na pamätník, môžeme ísť na vyhliadku. Prispeli sme a sbs-kár nás púšťa dnu. Vnútri sú tri poschodia, na ktorých sú dispozície z čias bojov o priesmyk. Výhľad z pamätníku je úchvatný do ďalekého okolia...

Pokračujeme po hrebeni ďalej na východ cca 12 km, cieľom je celkom zaujímavé miesto Buzludža (odvodené od tureckého ľadový), na vrchole Balkánskeho pohoria 1439 m.n.m. Táto stavba bola postavená za bulharského komunistického režimu ako Pamätník Bulharskej komunistickej strany (BKP).

Stavba pamätníku začala 23. januára 1974 pod vedením architekta Georgiho Stoilova (bývalého starosty Sofie a spoluzakladatele Unie architektů v Bulharsku). Architektonický návrh bol vypracovaný v štýle brutalismu. K vytvoreniu plochy na vrcholu hory boli použité výbušniny, a tým sa výška vrcholu znížila asi o 10 m. Na prepravu materiálu na vrchol hory boli vybudované nové cesty, na stavbu bolo použitých 70 000 ton betónu, 3 000 ton oceli a 40 ton skla. Náklady na stavbu boli 25 miliónov leva.

Pamätník bol slávnostne otvorený 23. augusta 1981 Vzhľadom k tomu, že na výstavbu prispeli všetci občania Bulharska, bol pamätník voľne prístupný všetkým. Návštevu bolo však nutné si kvôli veľkému záujmu rezervovať vopred. Až do konca vlády komunistov v Bulharsku sa tu konali rôzne stranícke akcie a slávnostné udalosti, vrátane návštev zahraničných delegácii. Od roku 1990 pamätník chátra. Svojim spôsobom je to zaujímavá majestátna stavba, a škoda že chátra... Teraz sa už nedá vstúpiť dnu, vchody sú zabetónované a je tu strážnik, ktorý nevieme čo stráži, ale asi, aby nikto sa nepokúšal chodiť do vnútra.

Pod pamätníkom stretáme miestneho cyklistu, ktorý nám hovorí pár zaujímavostí. Dve betónové monštrá pod pamätníkom boli voľakedy sochy, ale po páde komunizmu občania ich s kladivami rozbíjali.

Okolo 11:30 smerujeme do hlavného mesta Bulharska, do Sofie. Práve je tu samit EU, tak všade je plno policajtov. Podarí sa nám zaparkovať v centre, a ideme sa poprechádzať po meste...

Prvé naše kroky smerujú ku Katedrále Alexandra Nevského, postavená ako pocta cárovi Alexandrovi II. ako osloboditeľovi v rokoch 1904-1912. Na námestí pred katedrálou stojí aj jeho pomník. Táto ortodoxná katedrála je najznámejšou a najimpozantnejšou stavbou celého mesta a jedným z najväčších ortodoxných chrámov na svete vôbec - zmestí sa sem naraz až 10 tisíc veriacich.

Hneď vedľa stojí oveľa menej nápadná stavba hranatou tehlovou fasádou, ktorá má že vraj nevyčísliteľný význam pre mesto. Chrám Hagia Sofia (alebo aj Svätá Sofia) nesie rovnaké meno, ako mnohonásobne známejší chrám v Istanbule. Oba chrámy sú pomenované podľa Božskej múdrosti (sofia = múdrosť) a nie podľa sv. Sofie. Ďalším spojením je vek - oba chrámy pochádzajú zo 6. storočia, takže ide o jeden z najstarších kostolov v krajine vôbec.

Podobne ako istanbulská Hagia Sofia, aj tento chrám bol Turkami skonvertovaný na mešitu. Táto bola neskôr poškodená zemetrasením a opustená a v 20. storočí začala celková oprava chrámu.

Dôležitým míľnikom v histórii bolo 14. storočie, keď chrám Hagia Sofia dal meno svojmu mestu - dovtedy známe ako Sredec sa premenovalo na Sofiu, a bol svedkom jeho starovekých, stredovekých i novovekých dejín.

Navštívime podzemie tohto chrámu. Pôvodný chrám bol postavený nad rímskou nekropolou (pohrebiskom), ktoré je dnes ako múzeum. Nachádza sa tu množstvo hrobiek, z ktorých niektoré majú stále zachované vnútorné maľby. Taktiež je tu možné vidieť antické mozaiky.

Prejdeme sa hlavným peším korzom bulvárom Vitoša, ktorý má príjemnú atmosféru, máme pocit, že sa tu nikto neponáhľa, bulvár lemujú značkové obchody a kaviarne. Je pomenovaný podľa vrchu, ktorý sa týči na juh od mesta a za dobrého počasia je veľmi dobre viditeľný.

Zastavíme sa ešte v Chráme sv. Nedele. Aj keď pôvod jeho atypického názvu je neznámy (predpokladá sa, že zrejme nebol zasvätený priamo dňu nedele), je dokázané, že pôvodný chrám pochádzal z 10. storočia. V pôvodnom stave vydržal do 19. storočia, kedy ho zbúrali a postavili tu úplne nový chrám, ktorý však na rozdiel od svojho predchodcu dlho nevydržal - komunisti tu spáchali neúspešný bombový atentát na bulharského kráľa Borisa III. Obeťami bolo viac ako 150 ľudí a tiež Chrám sv. Nedele, ktorý musel byť následne znovu zrekonštruovaný.

Už keď sme sa vracali k autu, natrafili sme na vykopávky priamo v centre Sofie, neuveriteľné... medzi vykopávkami sa nachádza kostolík svätej Petky Samardžijskej - je to zachovalý stredoveký pravoslávny chrám, nachádzajúci sa v podchode na námestí svätej Nedele v centre mesta.

K autu ideme obrovským rekonštruovaným podchodom presvetleným dvoma veľkými presklenými kupolami a môžeme prechádzať vykopávkami... Veľmi pekná myšlienka...

Zo Sofie odchádzame okolo 17:30 a smerujeme na Srbské hranice. Hranice prechádzame už okolo 18:45 celkom rýchlo. Srbsko len prefrčíme po diaľnici krátkou prestávkou na večeru a na Maďarských hraniciach sme okolo 0:15 h. Na naše prekvapenie, do Maďarska prechádzame celkom rýchlo...

Na maďarskej diaľnici cca 150 km pred Budapešťou zaliezame do auta a pár hodín si pospíme. Domov prichádzame až ráno, v Stupave sme okolo 8 h...

Za posledný deň sme najazdili cca 1200 km ...

Za 8 dní  4871 km

7 noci z toho 2 noci v hoteli :-)

domov sme dorazili v sobotu 7.7.2018 okolo 9:00 hod

prešli sme PL, UA, PMR (Podnesterská republika), MD, BG, RO, SRB, H, SR

a zažili sme veľa krásnych zaujímavých a aj neskutočných zážitkov...