Zimné Chorvátsko 2019

31.12.2019

26.12.2019 štvrtok

Vyrážame tesne pred 18 hod, Maďarsko prechádzame bez prestávky. Chorvátske hranice prejdeme bez čakania, prvýkrát sa nám stalo, že colník chcel pozrieť aj do karavanu smerom "von"... Zaparkujeme na diaľničnej pumpe po 23 hod, prejdeme do karavanu, kde je fakt hrozná zima... Vonku je 2°C. Našťastie kúrenie na polovičný výkon karavan rýchlo vykúri. V noci som ešte stišovala kúrenie na trojku :-) ...

27.12.2019 piatok

Ráno stojíme v Karlovači len aby sme vymenili eura za kuny. Cez Plitvice smerujeme po ceste č. 1 na juh do mesta Knin.

Na križovatke cesty č. 1 a č. 5203 cca 35 km pred mestečkom Knin, pri dedine Otrič, neplánovane stojíme pri pamätníku k II. sv. vojne postavený 1984. Od cesty sú vidieť kamenné bloky postavené za sebou, na ktorých sa už podpísal zub času. Na niektorých je ešte možné rozoznať vytesané tváre. Na jednom kvádri sú vytesané mená padlých vojakov. Karavan sme zaparkovali na kraji cesty a pešo cez lúku si ich ideme pozrieť z blízka, spoločnosť nám robí miestny veselý psík...

Pokračujeme ďalej cestou č. 1, ktorá je zarezaná v skalnom masíve, posledných cca 5 km serpentínami sklesáme do mestečka Knin. Máme slnečné príjemné počasie 10 st. a je výborná viditeľnosť. V diaľke sa čnejú skalnaté kopce pohoria Dinara, ktoré je jedným najzaujímavejším chorvátskym pohorím. Na niekoľko stometrovú vysokú juhozápadnú stenu a na vrcholy pokryté snehom je úchvatný pohľad. Najvyšší vrchol v Chorvátsku rovnakého mena Dinara má výšku 1 831 m.

V centre Knina sa nám podarí bezplatne zaparkovať celú našu zostavu auto + karavan. A pešo sa vydávame na prechádzku, chceme sa dostať k nejakému pamätníku. Navigácia nás vedie do lesa a po 20 minútach predierania sa lesom, to vzdávame. V centre si kúpime do ruky pizzu a frčíme ďalej. Na výpadovke z mestečka zbadáme vodopád, tak k nemu odbáčame. Karavan nechávame asi 300 m pred vodopádom a k nemu ideme pešo pomedzi kamenné malé domčeky, ktoré môžu mať snáď aj 200 rokov. V niektorých žijú ešte ľudia, ale väčšina je opustená. Celá malá dedinka má svoje "staré" čaro.

A sme pri vodopáde "Topoljski slap", ktorý napája riečka Krčić. Mohutnosť vody určuje ročné obdobie. Na internete sú fotky, kde voda tečie len malým pramienkom, dokonca vysychá. My zažijeme mohutnú hučiacu masu vody padajúcu z 22 m výšky. Cez drevenú lávku ležiacu hneď pod vodopádom sa nedá ani prejsť, okamžite by sme boli do nitky mokrí. Píše sa, že tento jav vysychania nie je zatiaľ dostatočne preskúmaný a vysvetlený.

Riečka Krčić je 10 km dlhý krasový tok, ktorý odborníci označujú za podivuhodný geomorfologický jav. Je to jeden z mála prípadov na svete, keď vody jednej rieky končia/ padajú vodopádom priamo do prameňa druhej rieky. V tomto prípade vody rieky Krčić padajú vodopádom do prameňa rieky Krka. V čase, keď koryto Krčiće vysychá, vyvieranie rieky Krka je veľmi dobre viditeľný a možno ho dobre rozoznať. Krčić je prvým prítokom Krky. Celkom donedávna boli odborníci i miestni obyvatelia presvedčení, že Krčić a Krka sú jedna rieka, dnes je existencia dvoch riek celkom akceptovaná.

Riečka Krčić začína svoju púť na juhozápadnom úpätí najvyššej hory Chorvátska Dinara. Krčić väčšou častou preteká úzkym kaňonom hlbokým na niektorých miestach až 450 m. V kaňone vytvoreného riekou Krčić je množstvo perejí a kaskád, jej vody prekonávaj výškové rozdiely i tromi vodopádmi, dva nie sú pomenované, tretí, ten najvyšší z nich, je Topoljský vodopád (Topoljski slap). Krčić patrí k najčistejším vodám v Európe. Povodie rieky Krčić je dnes významnou geomorfologicko-hydrologickou rezerváciou o rozlohe 280 ha.

Pokračujeme úzkou a kľukatou cestou č.1 do mestečka Cetina, ktorá leží pod Dinárskymi vrcholmi v južnej časti Chorvátska. Vyviera tu hlavný prameň rieky Cetina "Veliko Vrelo" v nadmorskej výške 385 m n. m. Na tomto mieste je neveľké jazierko, ktoré na prvý pohľad vyzerá celkom nenápadne. V jeho útrobách sa však nachádza viac ako 115 metrov hlboká podvodná jaskyňa, ktorú je i z brehu možné vidieť, vďaka absolútne čistej vode. Toto miesto je neuveriteľne krásne. Prameň Cetiny našťastie nepatrí medzi masovo navštevované turistické atrakcie.

Úzkou a kľukatou cestou č. 60 a po 70 km sa dostaneme do mesta Imotski, ktoré bez zastavenia prejdeme. Nad mestom Imotski je dych berúci div prírody: Červené jazero "Crveno jezero", kúsok od neho je Suché jazero a ešte kúsok ďalej Modré jazero. Imotské jazerá sú jedným z mnohých zázrakov prírody v Chorvátsku a boli jeden z cieľov tejto našej cesty.
Parkujeme za tmy na hornom parkovisku asi 3 min pešo od Červeného jazera - ideálne miesto na spanie na "divoko". Mysleli sme si, že tu budeme sami, no v noci sem "zablúdilo" pár áut.

28.12.2019 sobota

Ráno trošičku poletuje sneh, ale aj slniečko vykúka. Po raňajkách sa vydávame na pešiu túru...

Od parkoviska prechádzame len pár metrov, keď sa nám vynorí úchvatný výhľad. Obrovská kruhová priepasť, kde cca 200 metrov pod nami je vodná hladina Červeného jazera.

Červené jazero je krasové jazero v závrtu/priepasti, hĺbka vody sa odhaduje na 280 až 350 m, pričom hĺbka celej priepasti je 528 m (od vrchu až po dno). Dno jazera sa odhaduje, že je 6 m pod hladinou mora. Steny priepasti sa zdvíhajú od hladiny kolmo nahor až do výšky 200 m, preto k vode jazera nie je prístup. Jazero bolo pôvodne podzemné a až keď sa zrútil strop jaskyne, zmenilo sa na povrchové.

Bolo zistené, že sa pod hladinou jazera nachádza množstvo podvodných jaskýň, odkiaľ do jazera priteká alebo odteká voda. Červené jazero nikdy nevysychá. Svoje pomenovanie "Červené" dostalo podľa farby skál, ktoré ho obklopujú. Ich červené sfarbenie spôsobuje oxid železa. Hovorí sa, že Červené jazero je jedným z najzaujímavejších krasových javov v Chorvátsku.

Cez les značeným chodníčkom sme sa dostali k "Suho jezero". Je menšie ako Červené jazero, a je bez vody, preto ten názov.

Po značenom chodníčku cez les pokračujeme k tretiemu krasovému jazeru Modré jazero "Modro jezero". Modré jazero je väčšie ako Červené, nachádza v hlbokej krasovej jame, pravdepodobne vytvorenej zrútením obrovskej jaskyne. Hladina vody od horného okraja je v priemere 200 m a hĺbka vody je kolísavá od 20 do 90 m závisí od ročného obdobia. Maximálna hĺbka jazero dosahuje pri topení snehu alebo pri výdatných dažďoch, naopak pri veľkých suchách môže dokonca celé jazero vyschnúť. Zemetrasenie v roku 1942 zapríčinilo rozsiahly zosun stien, ktorého následkom bolo zmenšenie hĺbky jazera.

K jazeru serpentínami vedie chodník, ktorý domáci volajú cestou Františka Jozefa. Chodieval sem totiž rakúsko-uhorský cisár, a keďže mu jazero učarovalo, okolo roku 1901 dal v lete, keď bola hladina vody najnižšia, vystavať chodník až takmer na samé dno. V lete sa jazero využíva na kúpanie.

Na skale nad Modrým jazerom je zrúcanina pevnosti "Imotska tvrdava". Pevnosť bola postavená na obranu proti Turkom v 16. - 17. storočí. Z pevnosti je pekný výhľad na Modré jazero z opačnej strany.

Späť k autu už ideme po hlavnej ceste, je to bližšie a nie je to tak náročné. Celá táto vychádzka nám trvala asi 3 hodinky.

Je čas obeda, keď sklesáme do mesta Imotski, kde si dáme obed.

Do Makarskej to máme 35 km. Na internete píšu, že kemp je celoročne otvorený, no keď sem prídeme na recepcii nikoho a závory sú spustené. Johny zatelefonuje na uvedené číslo a chlapík nás naviguje ako sa dostaneme do kempu. Závory si máme zdvihnúť sami, vybrať si miesto ktoré chceme. V kempe sú okrem nás ešte jedni Rakúšania a jedni Slováci... Ráno sa máme na recepcii prihlásiť a zaplatiť. wc a sprchy v kempe fungujú...
Zaparkujeme karavan a ideme sa pozrieť k moru a pomaličky prejdeme až do centra Makarskej - úplne prázdne mesto...

29.12.2019 nedeľa

V noci strašne fúkalo až karavanom otriasalo...
Ráno sa neponáhľame, v kľude si dáme raňajky rovno od pekára...

Ráno si doprajem v studenej kúpeľni teplú sprchu :-) .

Karavan nechávame v kempe. Autom okolo 9:30 vyrážame na Sveti Jure. Je to najvyšší vrchol pohoria Biokova a s výškou 1 762 m zároveň tretí najvyšší vrch Chorvátska. Nachádza sa v strednej Dalmácii, v centrálnej časti pohoria, nad Makarskou. Vedie tam kľukatá úzka a neskôr ešte užšia cesta, ale asfaltová... Na toto ročné obdobie celkom veľký frmol... Cestou stretávame pár áut domorodcov ale aj turistov. Aj keď je vonku zima, svieti slniečko a spoza okna auta je celkom príjemne.

Približne 2,5 km pod vrcholom je cesta úplne zľadovatená, ešte prejdeme 500 m, keď už aj hmla sadá a silný nárazový vietor otriasa autom. Na relatívnej rovinke v zákrute obujeme na kolesá reťaze, auto otáčame a vraciame sa späť. Nepoznáme cestu úplne hore, v hmle po zľadovatenej ceste a so silným vetrom sme nechceli pokúšať šťastie.

Cesta späť celkom rýchlo ubehne, krajina ktorou prechádzame je fascinujúca, ani popísať sa nedá, to treba zažiť... Hore je krajina kamenistá členitá, nižšie kúsok cesty vedie cez borovicový les, borovice sú obrovské a krásne. Ku koncu dole je už trošku smutný pohľad, musel tam byť v nedávnej minulosti požiar, pomedzi skaly trčia pahýle stromov...

Dole odbáčame do prímorského mestečka Podgora. Pri miestnom cintoríne odbáčame na štrkovú cestu a cca po 3 km sa dostaneme k pamätníku "Galebova krila" (krídla čajky), ktorý sa hrdo vypína nad Podgorou, a pripomína udalosti z II. sv. vojny a miesto, kde začal antifašistický námorný odboj.

V kempe karavane si uvaríme neskorší obed. Veľmi tú fúka až karavanom to otriasa, tak meníme plány. V kľude zbalíme karavan a odchádzame do Splitu.

Vianočne vyzdobené a nasvietené staré mesto Splitu má príjemnú atmosféru.

Split opúšťame po tme, po diaľnici smerujeme na Zagreb, kde máme v pláne niekde prespať. Od Starigradu diaľnica hodne stúpa, ma niekoľko tunelov, ten najdlhší má 5,8 km a vedie na druhú stranu pohoria Velebit. Pri Starigrade neskutočne silno fúka, vietor autom a karavanom hodne otriasa, ideme len 30 - 50 km rýchlosťou. Pre silný nárazový vietor od Starigradu uzavreli diaľnicu cez pohorie Velebit pre kamióny, dodávky a prívesy. Preto musíme zísť z diaľnice :-( ... To nám zmenilo plány, rýchlo rozmýšľame čo ďalej. Je 20:45 vonku 5 °C a veľká tma :-)

Pohorie Velebit sa dá obísť "severnou" alebo "južnou" cestou, čo by znamenalo vyše 100 km obchádzka po kľukatých cestách a po tme, s vrhajúcou sa zverou pod kolesá ... Túto alternatívu rušíme, zostávame v Starigrade. Už sme tu raz boli, tak to nie je úplne neznáme územie :-)

Zaparkujeme na parkovisku do Národného parku Paklenica. Je to kúsok za mestom, nikto tu nie je a je tu úplná tma čo by sa dala krájať. Nočná obloha je posiata hviezdami - ideálne miesto na spanie na "divoko". Až na jednu vec, je tu zakázané kempovať :-( V karavane zisťujeme, že ten silný vietor nám odtrhol strešné okno, zrazu je z karavanu vidieť nočná obloha z "okna" ktoré nie je priehľadné :-)

30.12.2019 pondelok

Pre istotu ráno pred šiestou odchádzame, aby nás nestihol nejaký iniciatívny strážnik Národného parku, pokuty v Chorvátsku sú drahé. V noci sa aj tu veľmi rozfúkalo, ale nie až tak silno ako predchádzajúci deň. Diaľnica je už otvorená, ale rýchlosť je znížená... Auto má čo robiť, kým vystúpa s karavanom hore so silným vetrom oproti. Hneď ako prejdeme pohorie Velebit, vietor sa upokojuje, schádzame z diaľnice na cestu č. 522, neskôr na č. 1, ktorá vedie cez Plitvické jazerá.
Stojíme v jednom mestečku v pekárni, dáme si čerstvé raňajky. Vonku fúka už len mierne, mrzne a je zima.

Zo Starigradu do Kumrovca je to cca 300 km. Časť cesty ideme mimo diaľnic, časť aj po diaľnici, posledný úsek cesty už len mimo diaľnice. Tesne pred obedom už stojíme v mestečku Kumrovec, ktoré sa nachádza v severozápadnej časti Chrovátska, kúsok od Slovinka. Je tu jedinečné etnologické múzeum "Muzej Staro Selo" so zachovanými autentickými dedinskými domami z prelomu 19. a 20. storočia. V tejto dedinke sa narodil bývalý prezident Juhoslávie Josip Broz Tito V roku 1948 pred jeho rodným domom postavili sochu maršala Tita a postupne začali upravovať ďalších 40 obytných, hospodárskych a pomocných domov, v ktorých sú vystavené stále etnologické zbierky tradičného spôsobu života Zagorských roľníkov z konca 19. storočia...

Trošku faktov: Josip Broz Tito (1892-1980), chorvátsky komunista, ktorý pod straníckym menom Tito viedol juhoslovanských antifašistov v hnutí odporu počas II. sv. vojny a stal sa zakladateľom povojnového juhoslovanského federatívneho štátu

faf-na-cestach01.webnode.sk/l/bosna-i-hercegovina-10-11-2019/

Z múzea ešte pešo prejdeme k "Memorial house of Kumrovec". Je to socialistická stavba, z väčšej časti opustená, len v jednej časti sa dostaneme do vnútra, ktorá funguje ako kino, resp. kultúrne stredisko. Máme pocit, že sa tu zastavil čas, vo vnútri sa nič nezmenilo, všetko je tu ešte z čias socializmu :-)

V karavane si uvaríme a zjeme jednoduchý obed. A vyrážame po nejakých kľukatých cestičkách cez rôzne chorvátske dedinky a mestečká popri Slovinských hraniciach do mestečka Lepoglava, prešli sme cca 50 km, a trvalo nám to cez dve hodiny...

Stojíme v mestečku Lepoglava pri pamätníku k II. sv. vojne "Spomen groblje Lepoglava", parkujeme rovno pod pamätníkom, zdržíme sa tu asi len 15 minút. Tento pamätník bol dokončený a oficiálne otvorený 10. 7. 1981, je to dátum, ktorý pripomínal 38 rokov od oslobodenia väznice v Lepoglave (koniec II. sv. vojny).

Počas II. sv. vojny táto väznica fungovala ako pracovný tábor ( Radni logora Lepoglava za muškarce, žene i djecu ). Presný počet osôb, ktoré zomreli v tomto tábore Lepoglava, nie je známy, niektoré zdroje uvádzajú, že až 5 000 ľudí.

Trošku histórie: II. sv. vojna sa blížila ku koncu a veliteľ Ustašovec Maks Luburić poverený vedením väznice Lepoglava sa bál, že mesto bude skoro oslobodené partizánmi, preto nariadil popravu posledných zhruba 960 väzňov tábora, väčšinou mladých ľudí a starších civilistov, pričom všetci boli pochovaní vo veľkej špine v hromadných hroboch.

Zdroje uvádzajú, že ďalšia stovka väzňov bola vlakom poslaná do tábora smrti Jasenovac, ( už som písala - odkaz) kde bola väčšina väzňov tiež popravená. Po necelom týždni po týchto popravách začiatkom mája 1945 vláda NDH a milícia Ustašovcov utiekli na sever zo strachu proti postupujúcich partizánskych oddielov. Veliteľ tábora Maks Luburić dokázal utiecť do Španielska, kde žil v relatívnom pohodlí až do roku 1969, kedy bol zavraždený ustašovským radikálom.

faf-na-cestach01.webnode.sk/l/do-chorvatska-cez-bosnu-2019/

Vysvetlenie: Ustaša - Chorvátske revolučné hnutie bolo chorvátske ultranacionálne, hlásiace sa ku katolíctvu a fašistickému hnutiu pôsobiace hlavne v medzivojnovom období a v období II. sv.vojny.

Autorom pamätníka v Lepoglave je Stevan Luketić. Centrálnym prvkom pamätníka je cca 5 m vysoký abstraktný útvar z hliníka. Centrálny útvar je neporušený, ale hodne znečistený nielen poveternostnými vplyvmi ale aj ľuďmi. Okolo tohto útvaru je do kruhu z červených tehál vytvorený priestor, do kruhu usporiadané terasy, kde sú umiestnené kamenné kvádre s menami.

Veľa týchto prvkov je znečistených poveternostnými vplyvmi. Červená dlažba a tehly sú najviac poškodené, napriek tomu je vidieť, že sa o tento priestor trošku starajú, tráva a dreviny okolo sú vykosené a priestor je v rámci možnosti upravený.

Po ceste č. 35 a 45 minútach sa presunieme do mesta Varaždin, ktoré je ako turistický cieľ celkom zaujímavý, je jedným z najzachovanejších barokových miest v strednej Európe. Mesto bolo krátky čas v 18. storočí hlavným mestom Chorvátska.

Bude to znieť čudne, smerujeme pre málo času rovno na mestský cintorín "Varaždinsko groblje". Niekedy nabudúce zablúdime aj do mesta :-) . Je to obrovský, neskutočne upravený historický cintorín, jeho história smeruje do baroka. V roku 1906 správca cintorína nadaný botanik Hermann Haller upravil cintorín do podoby ornamentálneho parku. Cintorín je jedinečným príkladom kombinácie parkovej architektúry, umocňujúcej pokoj cintorína. V prepychových ale aj v skromnejších hrobkách odpočívajú aj celé generácie rodín.